Proposition

Brilantné._____Asi takto nejak si predstavujem spoločné dieťa Peckinpahovej Wild Bunch, Zinnemannovho High Noon, Leoneho C'era una volta il West, Malickových Days of Heaven, Nicka Cavea a austrálskeho kronikára. Hillcoat pojíma žáner revizionistickou optikou 21. storočia, ktorá vo westerne stále vidí studnicu originality a možnosť vztiahnuť sa k fenoménom formujúcim históriu modernej civilizácie. A že je to optika setsakra nekompromisná, pri ktorej by Eastwoodovmu „Blondiemu“ (vedome parafrázujem výstižné popisy v iných komentároch) pripaľoval cigaretu maximálne revolver konkurenčného banditu._____Syntéza vplyvu klasického westernu zo 40., antiwesternu z 50. a krvavej reformulácie žánrových základov z druhej polovice 60. rokov utvára ojedinelý a unikátny štýl filmu. Stranou príbehu ide od prvého pohľadu o jednoduchú a strokrát obohranú jednohubku o skúške lojálnosti a ceste za spravodlivou (?) odplatou. Mohlo by sa teda zdať, že prínos treba hľadať práve v odlišnom prístupe k charakterom a ich pozadiu, čo je v zásade správne. Jedno z podlaží hĺbkových vrstiev stojí práve na uveriteľných motiváciách a výborne napísaných postavách. Tie nemožno rozdeliť na „dobré“ alebo „zlé“, etika je pre nich relatívna a morálka luxus, ktorí si nemôžu dovoliť. Konflikty stoja na tých najbazálnejších vzťahoch a problémoch - brat musí zradiť brata, aby si zachránil vlastnú kožu, predstaviteľ zákona čelí potupe a výsmechu kvôli jedinému pochybnému rozhodnutiu, žena nedokáže naďalej zvládať osamelosť a domácnosť zahalenú strachom z dlhej neprítomnosti muža. Ich osudy spája jeden spoločný prvok: dlhé a nekonečné čakanie._____Život ako večné čakanie - na zlomový okamih, ktorý konečne niečo zmení a pretrhne hrádzu nečinnosti. Akékoľvek snahy o zmenu - presadenie spravodlivosti, vytrhnutie sa spod vplyvu vlastnej rodiny, vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou - sú buď neuskutočniteľné, alebo dosahované za cenu vysokých obetí. Ušpinení antihrdinovia sa brodia vlastným potom a krvou k nejasnej fatamorgáne nádeje na vzdialenom horizonte. Ťaživé a zničujúco pomalé tempo filmu je formované nehostinným prostredím a unavené herecké výkony podliehajú surovým podmienkam, za akých film vznikal. V teplotách dosahujúcich miestami až enormných 57 °C sa herci pod nánosom dobových kostýmov, s revolvermi a winchestrovkami v rukách vlečú nekonečnou prériou. Neoblomná pasivita sveta dostáva až mýtický rozmer._____Zmena, ktorú do Austrálie prichádza vykonať kapitán Stanley, sa však ukazuje zhola nemožná z iného dôvodu. Odpor, na ktorý naráža, je dôsledkom pamäte krajiny, poznačenej dlhou a krvavou kolonizačnou históriou. Film ideologicky spadá do tzv. „cinema after Mabo“ (Viac k téme napríklad tu alebo tu), éry austrálskej kinematografie nastupujúcej v 90. rokoch o ktorej vyšla v roku 2005 i súhrnná publikácia. Až do rokov 1992-3, kedy vláda potvrdila platnosť konceptu „Mabo“ a tradičných domorodých zákonov, bolo popierané právo pôvodných obyvateľov na austrálsku pôdu. Scéna, v ktorej černošský sluha opúšťa pozemok kapitána Stanleyho a pred bránou zanecháva svoje topánky je vo svojej mlčanlivosti veľavravná. Veta „You got the wrong fuckin' black man.“, ktorú utrúsi Two Bob zatiaľ čo mieri hlavňou koltu na dôstojníka Dunna, v sebe skrýva celé dekády pretrvávajúceho sporu o nárok na zem medzi austrálskym „bielym“ a „čiernym“ mužom, cudzincom a domorodcom. Zároveň je symbolickým vyrovnaním sa s novostanovenou hierarchiou otrokov a pánov, ktorú so sebou priniesli kolonizátori - najhorší zločinci, vyhnaní z Veľkej Británie na opačnú pologuľu. Podobnosť s utváraním legendárneho Divokého Západu v severoamerických prériách je preto obrovská, no s krutosťou kriminálnych živlov u protinožcov sa americkí kovboji a banditi nemôžu rovnať. Ale späť k téme._____Mýtický rozmer tu dostáva i samotná krajina. Drsná pustatina, z ktorej vzchádzajú drsní ľudia, schopní tých najbeštiálnejších činov. V rozľahlých pláňach niet miesta pre zľutovanie a milosrdenstvo, no vo vzduchu cítiť čosi nadpozemské. Film začína bez akéhokoľvek úvodu a zoznámenia s postavami krvavou prestrelkou v búde s plechovou strechou rozžeravenou neúprosným slnkom a dusným vzduchom plným lietajúcich triesok. Následne však zvoľní, dni a noci sa začnú zlievať v neúprosne naťahovaný čas v bohom zabudnutej zemi nikoho (za ktorú ju prisťahovalci považujú). Hranica medzi fyzickým a metafyzickým sa začína vytrácať. Utrpenie, bolesť a sebaspytujúce otázky dostávajú rovnaký priestor. Kto sme a kam sa uberáme? Existuje Boh? Existuje vôbec v tomto hnusnom, špinavom pekle zvanom Austrália, niečo ako život? Pustá krajina, zem zrodená z krvi a prachu sa odráža vo veľkých detailoch vyprahnutých a vetrom ošľahaných tvárí. Evolúcia ako skamenený monolit, rozdrvený v prach. Len opice s vulgárnym slovníkom. Sme mizantropi?_____Kľúč k pochopeniu ambivalentnej hlavnej postavy je nám podsúvaný postupne a veľmi obozretne. Charlie Burns sa vydáva nájsť svojho brata, v skutočnosti ale nachádza sám seba. Návrat k rodine lemujú temné spomienky, prezentované len v neexplicitných náznakoch dialógov, konfrontácií, pohľadov a výrazov. Špirálovitý zostup archetypálneho westernového antihrdinu do vlastnej duše odhaľuje kryptickú túžbu vymaniť sa spod kontroly staršieho brata Arthura. I keď Proposition hĺbku Coppolovej Apocalypse Now nemá, analógia s ponurou a sebedeštruktívnou cestou kapitána Willarda do útrob vietnamskej džungle za nájdením plukovníka Waltera E. Kurtza je veľmi zreteľná. V nedostupných končinách pozemského pekla okolo seba Arthur utvára auru hrozivej legendy. Chýry, ktoré o ňom domorodci šíria vravia o nesmrteľnosti a harmonickom splynutí s prírodou. Človek-pes, ktorého Charlie nachádza ho dovádza na hranicu šialenstva. Ak cez ňu nechce prepadnúť a hľadá vyslobodenie, existuje jediné riešenie - vykúpenie smrťou._____Kým iní ju menujú na prvom mieste, ja si štylistiku a formálnu stránku zámerne nechávam na záver. Podobne ako je tomu práve v raných filmoch Terrenca Malicka, postavy sú zasadzované do veľkých prírodných celkov a vytvárajú neoddeliteľné puto. Detaily ušpinených zjazvených tvárí sú zrkadlom prostredia, z ktorého vzišli. Súbežné vedenie niekoľkých naratívnych línií je bez veľkého rozmachu, ale vo všetkej komornosti intímnych osudov komplexne postihuje vlastnosti dobovej spoločnosti. Premiešavanie lyrického pásma s epickým umocňuje kontemplatívny rozmer. Poetické tempo ani technickú formu nemožno obviniť zo samoúčelnosti, každá zložka má svoj pevne stanovený význam v rozprávaní. Jedinečnosť obrazových kompozícií a kontrastného odlíšenia dňa a noci sa blíži práve „malickovskej“ a „leoneovskej“ pomalej krajinomaľbe, navodzujúcej absolútnu zakorenenosť postáv do sveta (podobne ako je tomu v Cobra Verde Hernera Werzoga). Rovnako podstatnou je baladická, prevažne inštrumentálna hudba, ktorej centrálnym hlasom sú smutné husle Warrena Ellisa a Caveove netradičné vokálne performancie. Práve ony dodávajú snímku veľmi špecifickú a neľahkú, náročne vydobytú atmosféru, pohybujúcu sa medzi temne bezvýchodnou prašnou zemitosťou a pohľadmi upierajúcimi sa k ťažkým nebesám, nijak neodľahčujúcu nepríjemnosť dejových motívov._____Úžasne trpezlivý a zničujúci film, ktorý obrovské nároky na diváka odmeňuje len totálnou stratou ilúzií a nepreniknuteľnou depresiou. A jeden z najlepších westernov, aké som kedy videl. 100% [Challenge Tour 2015: 30 dní so svetovou kinematografiou] (02.05.2015) (menej) (viac)