Priečna flauta

	Priečna flauta
	;
V iných jazykoch
	tal. flauto traverso
	nem. querflöte
	angl. western concert flute
	franc. flûte traversière
	špa. flauta travesera
Klasifikácia
Podľa orchestrálnej; praxe	Drevené dychové nástroje
Tónový rozsah
	;
Príbuzné nástroje
	Pikola

Priečna flauta je drevený (toto je zaradenie z hľadiska histórie, dnes sú priečne flauty vyrábané z kovov) dychový hudobný nástroj. Je tradične zastúpená vo všetkých symfonických, dychových aj komorných orchestroch, veľké využitie má aj v komornej hudbe, v menšej miere sa používa aj v jazze.

Stavba a funkcia

Moderná priečna flauta sa skladá z troch častí:

Hlavica je u moderných fláut rovná, pri altových, tenorových alebo basových flautách môže byť zahnutá. V hornej tretine sa nachádza otvor na pery, na ktorom je navarený náustok slúžiaci k podopreniu dolnej pery. Miernym povyťahovaním hlavice sa ladí celá flauta.
Stredný diel: nachádzajú sa na ňom klapky, ktoré môžu byť buď uzatvorené alebo otvorené. V prípade otvorených klapiek sa uzatvárajú dierky pomocou prstov, zatiaľ čo v prípade uzatvorených klapiek sa dierky uzatvárajú pomocou klapiek. Hra na nástroj s otvorenými klapkami je síce zložitejšia, ale flautista lepšie cíti rýchlosť prúdiaceho vzduchu a otvorené klapky tiež umožňujú radu zvukových efektov ako napr. glissando alebo hranie mikrointervalov.
Spodný diel: najnižší tón flauty môže byť buď c¹ alebo h, v závislosti na type spodného dielu. Okrem širšieho tónového rozsahu a lepších zvukových vlastností je výhodou H fláut tiež fakt, že sa na nich vďaka pomocnému hmatu dá ľahko zahrať tón c⁴ (za pomoci tzv. Gizmo klapky, ktorá sa dá namontovať len na H flauty).

Pôvodná Böhmova flauta mala otvorenú klapku gis, postupne sa ale začala presadzovať uzatvorená. To ale pôsobilo problémy pri hraní tónu e³, a tak sa vyvinula tzv. E mechanika, ktorá tento problém odstraňuje. S touto mechanikou sa vyrába väčšina dnešných fláut.

Fyzika

Prúd vzduchu z úst je namierený na hranu, ktorá ho rozdeľuje (ostrá hrana alebo peryt). Pri tom vznikajú vzduchové víry a tzv. Strouhalove trecie tóny, podobné napríklad zvukom rýchlo sa pohybujúceho biča alebo pri pohybe telefónnych drôtov vo vetre. Jeden prúd vzduchu je vždy odvádzaný von a druhý dovnútra nástroja, kde sa zosiluje, pričom flauta slúži ako rezonátor. Priečna flauta dovoľuje moduláciu tónu pomocou pier hráča, svoju rolu tiež hrá uhol vdychovania. Ako vzduch ide do flauty, tak my fúkame do flauty zas ten istý vzduch.

Materiál

Priečne flauty sa po stáročia vyrábali z dreva, prvú zlatú flautu skonštruoval v roku 1869 Louis Lot. Najkvalitnejšie flauty sa dnes vyrábajú zo zlata alebo striebra, obvyklejšími materiálmi sú niklová mosadz alebo špeciálne druhy ocelí (často navyše postriebrené). Flauty môžu byť zhotovené tiež z exotickejších materiálov ako zinok, mosadz, titán a podobne, najlacnejšie modely pre začiatočníkov sa môžu vyrábať z hliníku.

Typy fláut

Pikola: ladená v C (výnimočne tiež v Des) vznikla na konci 18. storočia. Je dvojdielna a znie o oktávu vyššie než priečna flauta.
Altová flauta: ladená v G, znie o kvartu nižšie než priečna flauta.
Basová flauta: ladená v C, znie o oktávu nižšie než priečna flauta, rovnako ako altová flauta sa používa len veľmi málo

História

Priečne flauty sú ázijského pôvodu a v Európe sa po prvýkrát objavili v 12. storočí. Predchodcom priečnej flauty je priečna píšťala (tiež švajčiarska alebo poľná), ktorá sa vyrábala zo Krušpánového (Buxus) dreva a mala krátku valcovitú trubicu. V 16. storočí sa zväčšila jej menzúra, v 17. a 18. storočí sa stala viacdielnym nástrojom s opačným kónickým vŕtaním (zúženie od otvoru pier ku koncu) a stala sa súčasťou orchestrov (v tejto dobe už možno hovoriť o priamom predchodcovi priečnej flauty). Prvé pojednanie o hre na flautu napísal francúzsky flautista Jacques Martin Hotteterre v Paríži 1707.^[1]

Revolúciou v stavbe priečnej flauty aj ostatných drevených nástrojov urobil v roku 1832 Theobald Böhm, keď vyvŕtal dierky nie podľa dosažiteľnosti prstov, ale podľa akustických mier, a potom im primontoval klapky. V roku 1847 navyše nahradil kónickú trubicu valcovitou, čím sa zlepšila intonácia, ale tým sa zmenili tónové vlastnosti flauty.

Vybrané diela pre priečnu flautu

Antonio Vivaldi: Flautové koncerty op. 10
Georg Philipp Telemann: Koncert e moll pre zobcovú a priečnu flautu a orchester
Georg Philipp Telemann: Koncert D dur pre priečnu flautu a orchester
Georg Philipp Telemann: Suita e moll pre 2 priečne flauty, 2 husle a orchester (Tafelmusik)
Johann Sebastian Bach: Orchestrálna suita č. 2 h moll, BWV 1067
Johann Sebastian Bach: Flautové sonáty, BWV 1030-1035
Georg Friedrich Händel: Sonáty pre flautu a basso continuo
Johann Sebastian Bach: Partita pre sólovú flautu a moll, BWV 1013
Carl Philipp Emanuel Bach: Sonata a moll pre sólovou flautu
Carl Stamitz: Koncert G dur pre priečnu flautu a orchester, op. 29
Wolfgang Amadeus Mozart: Flautový koncert G dur, KV 313
Wolfgang Amadeus Mozart: Flautový koncert D dur, KV 314
Wolfgang Amadeus Mozart: Koncert pre flautu a harfu C dur, KV 299
Ludwig van Beethoven: Trio pre klavír, flautu a fagot G dur
Claude Debussy: Syrinx pre sólovú flautu
Camille Saint-Saëns: Karneval zvierat, časť Vtáky
Carl Nielsen: Flautový koncert
Vilém Blodek: Koncert D dur pre flautu a orchester
Jaques Ibert: Koncert pre flautu a orchester
Francis Poulenc: Sonáta pre flautu a klavír
Sergej Prokofjev: Sonáta D dur pre flautu a klavír
Paul Hindemith: Sonáta pre flautu a klavír

Pozri aj

Referencie

↑ Jacques Martin Hotteterre: Zásady hry na příčnou flétnu, zobcovou flétnu a hoboj, český překlad, úvod a poznámky Lukáš Vytlačil, Vyšehrad, Praha 2013, 116 s., ISBN 978-80-7429-391-7 (obsah on-line^{[nefunkčný odkaz]})

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Příčná flétna na českej Wikipédii.

[1] Jacques Martin Hotteterre: Zásady hry na příčnou flétnu, zobcovou flétnu a hoboj, český překlad, úvod a poznámky Lukáš Vytlačil, Vyšehrad, Praha 2013, 116 s., ISBN 978-80-7429-391-7 (obsah on-line^{[nefunkčný odkaz]})

[1]