iBet uBet web content aggregator. Adding the entire web to your favor.
iBet uBet web content aggregator. Adding the entire web to your favor.



Link to original content: https://sk.wikipedia.org/wiki/Mária_Lujza_Habsbursko-lotrinská
Mária Lujza Habsbursko-lotrinská – Wikipédia Preskočiť na obsah

Mária Lujza Habsbursko-lotrinská

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Mária Lujza Habsbursko-lotrinská
Vojvodkyňa Parmy a Piacenzy
Mária Lujza v roku 1812.
Mária Lujza v roku 1812.
Mária Lujza Habsbursko-lotrinská, erb (z wikidata)
Mária Lujza Habsbursko-lotrinská, podpis (z wikidata)
Panovanie
Panovanie11. apríl 1814 – 17. december 1847
PredchodcaJean-Jacques-Régis (Parma)
Charles-François (Piacenza)
NástupcaKarol II.
Ostatné titulyfrancúzska cisárovná
(1. apríl 1810 – 6. apríl 1814)
Biografické údaje
Narodenie12. december 1791
Viedeň, habsburská monarchia
Úmrtie17. december 1847 (56 rokov)
Parma, Vojvodstvo Parma a Piacenza
Vierovyznanierímskokatolícke
Rodina
Manžel
Napoleon Bonaparte (1810 – 1821)
Adam Albert von Neipperg (1821 – 1829)
Charles-René de Bombelles (1834 – 1847)
Potomstvo
OtecFrantišek I.
MatkaMária Terézia Neapolsko-sicílska
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMária Lujza Habsbursko-lotrinská
(multimediálne súbory na commons)

Mária Lujza Habsbursko-lotrinská (* 12. december 1791, Viedeň, habsburská monarchia – † 17. december 1847, Parma, Vojvodstvo Parma a Piacenza) bola rakúska arcivojvodkyňa, vojvodkyňa Parmského a piacenzského vojvodstva a francúzska cisárovná ako manželka Napoleona I. Bonaparta.

Mária Lujza ako dcéra rakúskeho cisára Františka I. sa v roku 1810 vydala za Napoleona Bonaparta, aby sa spečatil Schönbrunnský mier uzatvorený medzi Francúzskom a Rakúskom po jeho porážke počas bitky pri Wagrame v roku 1809. Mária Lujza neochotne nastúpila na cisársky dvor v Palais des Tuileries, ale rýchlo si zvykla na svoje nové postavenie, hoci ju Francúzi nemali radi a necítila sa ako doma v tejto krajine, ktorá pred dvadsiatimi rokmi sťala jej pra-tetu, francúzsku kráľovnú Máriu Antoinettu, manželku Ľudovíta XVI.

Keď bol Napoleon porazený šiestou koalíciou, Mária Lujza sa rozhodla, že nebude nasledovať Napoleona do jeho exilu na ostrove Elba, ale vrátila sa na dvor svojho otca vo Viedni. Na konci Sto dní a po rozhodujúcej porážke Napoleona v bitke pri Waterloo sa cisárovná, aby mohla lepšie brániť záujmy svojho syna, rozhodla ostať verná svojej rodine, Habsbursko-lotrinským. Viedenský kongres v roku 1815 Márii Lujze udelil vojvodstvo Parma a Piancenza.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Mária Lujza sa narodila vo viedenskom paláci Hofburg 12. decembra 1791. Bola najstaršou dcérou rakúskeho arcivojvodu Františka a jeho druhej manželky Márie Terézie Neapolsko-sicílskej. Bola teda vnučkou Márie Karolíny Habsbursko-lotrinskej, kráľovnej Neapolu, ktorá bola sestrou francúzskej kráľovnej Márie Antoinetty, manželky Ľudovíta XVI.[1] Francúzsko v tom čase čelilo revolučnej vlne, ktorá ukončila absolutistickú monarchiu a vytvorila konštitučnú monarchiu, proti ktorej sa kráľovský pár tajne postavil. 1. marca 1792 zomrel cisár Leopold II., starý otec Márie Lujzy a tým jej otec nastúpil na trón. Mal vtedy len 24 rokov a málo skúseností. 20. apríla toho istého roku Francúzsko vyhlásilo vojnu otcovi Márie Lujzy, pričom ešte nebol korunovaný za cisára vo Frankfurte nad Mohanom. 10. augusta, francúzsky kráľ a jeho rodina boli uväznení. 22. septembra je vo Francúzsku vyhlásená republika a Ľudovít XVI. bol odsúdený na smrť a popravený dňa 21. januára 1793. Máriu Antoinettu postihol taký istý osud 16. októbra 1793. Vojna proti Francúzsku trvala viac ako 20 rokov a mala na Máriu Lujzu hlboký vplyv. Podľa tradície dostala pri krste meno svojej starej matky z otcovej strany, cisárovnej Márie Ludoviky Španielskej, ale v súkromí ju nazývali prezývkou Luisl.[2]

Jej matka, cisárovná Mária Terézia bola chladná žena, ktorá neprejavovala náklonnosť ani podporu svojím deťom.[pozn. 1] Mária Lujza prežila detstvo medzi palácom Hofburg, zámkom Schönbrunn a Laxenburg. Mária Lujza mala blízko k svojmu otcovi, ktorú ju považoval za svoju obľúbenú dcéru. Medzi jej súrodencov patrila aj Mária Leopoldína, budúca brazílska cisárovná a František Karol, otec budúceho rakúskeho cisára Františka Jozefa I. Mária Lujza si vytvorila vzťah so svojou guvernantkou grófkou Victoriou Colloredo a jej dcérou Victoire.[3]

Cisárska rodina od Josefa Kreutzingera v roku 1808. Mária Lujza je mladá dáma sediace vpravo.

Mladá arcivojvodkyňa sa vzdelávala pomerne jednoduchým spôsobom: chodila s otcom po uliciach Viedne, hrávala sa s deťmi služobníctva, dodržiavala predpisy katolicizmu a dostala klasické vzdelanie princezien tej doby, ktoré ju muselo povzbudzovať, aby sa stala ženou povinnosti, vzdelanou, schopnou vystupovať na verejnosti, ale poslušnou.[4]

Študovala jazyky, najmä francúzštinu, medzinárodný jazyk tej doby a taliančinu, materinský jazyk jej rodičov (jej otec sa narodil vo Florencii a matka v Neapole). V nemčine bola Mária Lujza priemerná.[5] Zvyšok jej vyučovania poskytovalo všeobecné, ale nie príliš hlboké predstavy o literatúre, matematike, geografii a histórii Habsburgovcov. Cisárska rodina od čias Márie Terézie viedla pomerne meštiansky život. Mária Lujza mala rada záhradkárčenie, varenie, vyšívanie a hudbu. Vedela dobre hrať na klavír[5], na ktorý sa učila od Ferdinanda Paera.

Vzťahy medzi Francúzskom a Rakúskom

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci sa Mária Lujza vyhýbala vojnám a politike, od detstva cítila dôsledky bitiek, ktoré Rakúsko viedlo proti Francúzsku, na ktorého čele bol Napoleon Bonaparte. Mier z Campoformia bol podpísaný v roku 1796 a schválil prvé porážky Rakúska. V očiach Márie Lujzy bol Napoleon diablom. Mária Lujza mala medzi svojimi hračkami dreveného vojačika menom „Bonaparte“, s ktorým rada zle zaobchádzala.[6]

Keď v roku 1804 prišla do Viedne správa o únose a poprave vojvodu z Enghienu Napoleonom, Habsbursko-lotrinskí si spomenuli na osud Márie Antoinetty. V očiach 12-ročnej Márie Lujzy bol Napoleon stelesnením revolúcie, človek ktorý chce zničiť cirkev a monarchie v Európe, zatiaľ čo jej otec je ochrancom poriadku a spravodlivosti.[7] Medzitým František II. v obave, že Napoleon zruší Svätú rímsku ríšu, povýšil Rakúske arcivojvodstvo na Rakúske cisárstvo a vyhlásil sa za rakúskeho cisára pod menom František I.[8][9]

V roku 1805 počas vojny tretej koalície, Napoleon uštedril 20. októbra Rakúsku ťažkú porážku v bitke pri Ulme. O mesiac neskôr vstúpil francúzsky cisár do Viedne a usadil sa v zámku Schönbrunn. Mária Lujza bola so svojimi súrodencami bola poslaná do Uhorska. Mária Lujza z Budína napísala matke: „Dúfam, že sa osud prikloní na stranu otca a konečne nastane chvíľa, keď bude tento uzurpátor potupený.“[10]

Napoleon však na rozdiel od jej očakávaní vyhral osudovú bitku pri Slavkove, ktorá sa odohrala 2. decembra 1805. Po porážke nasledoval Bratislavský mier, ktorý bol dosť nepriaznivý pre Rakúsko, ktoré bolo zbavené početných území (hlavne Benátsko, Dalmácia, Vorarlbersko a Tirolsko). V auguste roku 1806 Svätá rímska ríša zanikla.[11]

13. apríla 1807, cisárovná Mária Terézia zomrela vo veku 35 rokov po pôrode svojho dvanásteho dieťaťa, mŕtvo narodenej dcéry. Cisár František, ktorý mal v tom čase 39 rokov si začal hľadať novú manželku. V januári 1808 sa oženil so svojou sesternicou Máriou Ludovikou Modenskou. Mária Ludovika bola 19-ročná dcéra arcivojvodu Ferdinanda Karola a jeho manželky Márie Beatrix d'Este, vyhnaných Napoleonom z Modenského vojvodstva žijúcich vo Viedni.[12]

Mária Lujza, ktorá bola o štyri roky mladšia ako jej nevlastná matka sa stala jej priateľkou. Mária Ludovika, ktorá pre svoje krehké zdravie nemohla mať deti začala považovať svoje nevlastné deti za svoje. O Márii Lujze toto napísala: „Nemyslím si, že by som ju mohla milovať viac, a navyše si to zaslúži, pretože jej charakter je dobrý.“[13]

V roku 1809 sa vojna medzi Francúzskom a Rakúskom opäť rozhorela. Rakúsko chcelo vymazať Bratislavský mier. Aj tentoraz, napriek víťazstvám arcivojvodu Karola, sa Napoleon ukázal ako šikovnejší stratég a vojna sa obrátila v jeho prospech. 4. mája cisárska rodina opäť utiekla z Viedne, ktorý Francúzi druhýkrát obsadili 12. mája. Sedemnásťročná Mária Lujza z Budína napísala svojmu otcovi: „Neustále žijeme v strachu bez toho, aby sme vedeli, či nám každý nový deň prinesie radosť alebo smútok.“[14]

Keď sa napoleonské vojská blížili k Budínu, museli ho opustiť a uchýliť sa do Jágeru, kde sa cisárovná Mária Ludovika ujala výchovy svojich nevlastných detí. Mária Ludovika svoje nevlastné deti podnecovala k nenávisti k Napoleonovi.[15][16] 6. júla 1809, Napoleon vyhral bitku pri Wagrame a Rakúsko sa vtedy vzdalo. Po tejto porážke nasledoval Schönbrunnský mier, ktorý sa pre Rakúsko ukázal ako ponižujúci.[17]

Svadba v zastúpení vo Viedni

[upraviť | upraviť zdroj]
Rozlúčka Márie Lujzy s rodinou, Pauline Auzou, 1812.
Príchod Márie Lujzy do Compiègne, Pauline Auzou, 1812.

20. decembra 1809 sa Napoleon Bonaparte rozišiel so svojou manželkou Joséphine de Beauharnais, pretože mu neporodila následníka. Napoleonove pochybnosti o jeho plodnosti už neexistujú, pretože má syna s Éleonore Denuelle de la Plaigne a Napoleonovo dieťa čaká v tej dobe aj Mária Walewska. Po pokuse o atentát začal túžiť po založení vlastnej dynastie tým, že bude mať legitímnych potomkov. Preto sa snaží znovu oženiť.[18]

Po vylúčení všetkých francúzskych kandidátok sa na vrchol dostali dve kandidátky: Anna Pavlovna Ruská, 14-ročná sestra ruského cára Alexandra I. a Mária Lujza, 17-ročná dcéra rakúskeho cisára.[19] Napoleon, ktorý bol naštvaný nedostatkom nadšenia prejavovaného ruským cárskym dvorom a ešte k tomu bol presvedčený grófom Metternichom, ktorý sa obával spojenectva medzi Ruskom a Francúzskom.[20] Metternich presvedčil Františka II., aby dal svoju dcéru svojmu nepriateľovi.[21]

Mária Lujza nebola informovaná o týchto rokovaniach prostredníctvom ministrov. 23. januára 1810 napísala svojej priateľke Victoire: „Viem, že vo Viedni ma už vidia vydatú za Napoleona, dúfam, že sa tak nestane a som ti veľmi vďačná, drahá Victoire.“[22]

Napoleon preto prijíma ponuku rakúskeho cisára, ktorého po bitke pri Wagrame prinútil k mieru. Toto manželstvo malo za cieľ upokojiť vzťahy medzi Francúzskom a Rakúskom, ktoré zažili 18 rokov vojny. Napoleon na toto povedal: „Je to brucho, za ktoré sa žením.“ [23][24] Kroky k tomuto manželstvu sa pohli vďaka rakúskemu veľvyslancovi v Paríži, Karolovi Filipovi zo Schwazenbergu. Oficiálnu žiadosť o sobáš podal Napoleonov zástupca Louis Alexandre Berthier, princ z Neuchâtelu a manžel Márie Alžbety Bavorskej. Keď Metternich oficiálne informoval o jej sobáši, Mária Lujza sa sťažovala svojmu otcovi, ktorý sa ospravedlňoval s tvrdením, že dohodu uzavreli jeho ministri bez toho, aby o čokoľvek vedel. Je však nepravdepodobné, že by sa rokovania uskutočnili bez neho.[25] Mária Lujza napokon súhlasí, že sa „obetuje pre šťastie štátu“, hoci tohto „korzického zlobra“ priam nenávidela.[26]

Napoleon v roku 1812.

Svadba v zastúpení medzi Máriou Lujzou a Napoleonom sa konala 11. marca 1810 v Augustinánskom kostole vo Viedni. Napoleonovým svedkom bol arcivojvoda Karol, strýko Márie Lujzy a bývalý úhlavný nepriateľ Napoleona. Svadobné požehnanie udeľuje viedenský arcibiskup a požehnáva dvanásť snubných prsteňov, pretože nepoznali obvod Napoleonovho prstu.[27][pozn. 2]

Mária Lujza opustila Viedeň 13. marca a obrad odovzdania nevesty bol stanovený na 16. marca neďaleko Braunau am Inn. Napoleon chcel, aby sa obrad riadil protokolom, aký bol pred 40-rokmi pre Máriu Antoinettu. Mária Lujza postupne prešla tromi malými provizórnymi izbami drevenými izbami (rakúska izba, neutrálna izba a nakoniec francúzska izba). V prvej sa vyzliekla z rakúskeho oblečenia, v druhej sa obliekla do francúzskeho oblečenia a privítala ju aj Napoleonova sestra Karolína[28] a v tretej sa stala skutočne Francúzkou, pretože prešla do Bavorska, ktoré bolo spojencom Francúzska.[29]

Oslavy na jej počesť sa konali v Štrasburgu a Nancy. Stretnutie s cisárom bolo plánované na 28. marca v Soissons. Netrpezlivý cisár sa rozhodol, že pôjde napred a stretli sa v Compiègne o 21:30. Mária Lujza bola potom predvedená dvoru. Napoleon sa rozhodol porušiť protokol tým, že sa rozhodol pre pohlavný styk s Máriou Lujzou. Ešte predtým sa spýtal biskupa z Nantes, či to môže urobiť. Napoleon dostal kladnú odpoveď. Napoleon povedal svojej sestre Karolíne, aby inštruovala Máriu Lujzu, čo sa bude diať počas svadobnej noci. Napoleon neskôr spomínal na tú noc počas svojho vyhnanstva na ostrove Elba: „Prišiel som k nej a ona všetko robila a smiala sa. Smiala sa celú noc.“[30] Nasledujúce ráno samoľúbo zašepkal svojmu pobočníkovi Savarymu: „Môj drahý, vezmi si Nemku. Sú to tie najlepšie ženy na svete, sladké, dobré, naivné a svieže ako ruže!“[31]

Oficiálna svadba v Louvri

[upraviť | upraviť zdroj]
Oficiálna svadba Napoleona a Márie Lujzy v Salon Carré v Louvre od Georges Rougeta.
Boney a jeho nová manželka (anglická karikatúra).

Civilný zväzok sa slávi 1. apríla 1810 vo Veľkej galérii Château Saint Cloud za prítomnosti dvora a cisárskej rodiny.[32] Napoleon si vybral palác, v ktorom v roku 1799 uskutočnil v štátny prevrat tým, že sa vyhlásil za prvého konzula republiky. Opäť rokov na tom istom mieste bol vymenovaný za cisára. Počas tohto obradu došlo k prvému rozkolu s kolégiom kardinálov. Na svadbe sa zúčastnilo šestnásť kardinálov a trinásti odmietli.[33][pozn. 3]

Pondelok 2. apríla, Paríž vítal Máriu Lujzu s pompou pod nedostavaným Arc de Triomphe de l’Étoile. 40-ročný Napoleon sa oficiálne oženil s 18-ročnou Máriou Lujzou v Salon Carré v Louvre, ktorý pre túto príležitosť premenil architekt Pierre Fontaine. Manželstvo posvätil cisárov strýko, kardinál Fesch.[34]

Priepasť s duchovenstvom sa stala zreteľnejšou, pretože okrem tých trinástich kardinálov, ktorí sa nezúčastnili svadby sa k ním pridali ďalší traja. Napoleon bol stále v tej dobe predmetom exkomunikácie a mnohí ho považovali za „bigamistu“, keďže pápež Pius VII. neratifikoval jeho rozvod s Joséphine de Beauharnais.[35] Napoleon bol z neprítomnosti kardinálov nespokojný a neprítomných kardinálov dal pod policajný dozor. Napoleonove sestry a švagriné odmietli nosiť vlečku Márii Lujze, ktorú prezývali „Rakúšanka“.[36] Cisárovná nevedela, že sa takto o nej hovorí po celom Paríži. Bonapartisti uprednostňujú Joséphine; republikáni ju nenávidia ako pra-tetu sťatej kráľovnej a monarchisti si nedopúšťajú dať týmto sobášom akúsi legitimitu.[35]

Oslavy boli dôležité a veľmi drahé. Ján Nepomuk Hummel skomponoval Svadobnú kantátu, ktorá bola určená pre sólistov, orchester a rakúsky a francúzsky zbor. Na túto počesť bol aj urobený ohňostroj, ktorý rozžiaril parížsku oblohu. Ohňostroje boli umiestnené od Place Charles-de-Gaulle po Place de la Concorde.[37] Na Cours-la-Reine bolo 12 bufetov a v blízkosti Avenue des Champs-Élysées 24 hodín tryskali fontány.[38] Mária Lujza a Napoleon spolu trávili medové týždne v holandských a belgických provinciách, kde Máriu Lujzu srdečne privítali.[39]

Štyri roky spoločného života s Napoleonom (1810 - 1814)

[upraviť | upraviť zdroj]
Portrét Márie Lujzy od Roberta Lefèvrea.

Napoleon sa rýchlo po svadbe zamiloval do Márie Lujzy, ktorej šľachetnosť a domáce cnosti obdivoval. Mária Lujza sa ukázala ako ideálna manželka pre cisára. Od detstva bola cvičená k poslušnosti, bola zbožná, prítulná a nemiešala sa do politických záležitostí.[40] Na veľké prekvapenie dvoranov sa neformálne rozpráva so svojím manželom a nazýva ho „Nana“ alebo „Popo“.[41] Metternich sa pokúšal ovplyvniť Máriu Lujzu, aby nad svojím manželom prevzala určitú kontrolu a priviedla ho k pro-rakúskej politike, ale Mária Lujza to rázne odmietla.[40]

Hoci ju Napoleon ocenil, ale pre Francúzov bola Mária Lujza novou „Rakúšankou“.[42] V listoch svojmu otcovi hovorila, že je šťastná, ale niekedy dáva najavo svoju horkosť. Básnik Alphonse de Lamartine o nej hovoril ako o „soche severskej melanchólie opustenej uprostred francúzskeho tábora, medzi stretom zbraní.“[43]

V Palais des Tuileries boli pre ňu vyhradené štyri miestnosti, v ktorých Mária Antoinetta žila počas Veľkej francúzskej revolúcie.[44] Mária Lujza sa vo Francúzsku nikdy necítila dobre.[45] Napoleon si vo svojich memoároch zaznačil: „Vždy sa bála byť medzi Francúzmi, ktorí zabili jej pra-tetu.“[46] Cisárovnej sa nepáčila atmosféra dvora a okruh samoľúbych šľachticov. Vo svojom denníku si napísala: „Nemám rada, keď mi v mojej prítomnosti lichotia, najmä keď chvála nie je pravdivá, ako keď mi hovoria, že som krásna.“[47] Mária Lujza si však našla priateľku, svoju prvú dvornú dámu, vojvodkyňu z Montebello, ktorá nedávno ovdovela po maršalovi Lannesovi.[48][pozn. 4]

Dvorania začali opovrhovať novou cisárovnou. Mária Lujza bola veľmi hanblivá, nemala šarm a nonšalanciu cisárovnej Joséphine a na rozdiel od nej uprednostňovala súkromný život. Mária Lujza j bola žena 19. storočia, zatiaľ čo Joséphine bola ženou 18. storočia. Mária Lujza bola spokojná s tým, že mala rolu prvej dámy po boku svojho manžela a prejavovala úprimný a učenlivý postoj, ktorý sa naučila na viedenskom dvore.[42]

Miniatúra Márie Lujzy od Jeana Baptista Isabeya, 1812.

Mladá cisárovná sa čoskoro po svojom príchode dostala do konfliktu s rodinou Bonaparte, ktorý pred ňou prejavoval rovnakú nenávisť voči Joséphine. Napoleonova matka Letizia sa uspokojila s tým, že na Máriu Lujzu vrhla opovržlivé pohľady, jej dcéry sa jej na dvore posmievali.[49] Jediná osoba, s ktorou mala dobré vzťahy bola Hortense de Beauharnais, kráľovná Holandska.[50] Mária Lujza sa bála stretnúť s Joséphine. Obe cisárovné boli veľmi rozdielne a sám Napoleon ich porovnal: „V Joséphine je umenie a pôvab a v Márii Lujze zase nevinnosť.“ Joséphine zostávala „vždy viac-menej ďaleko od pravdy. Podľa nej Mária Lujza „nevie simulovať a nikdy sa neodchýli od pravdy.“[42] Rozdiely medzi týmito dvoma ženami sa aj týkali dvorných výdavkov na šaty a šperky. Joséphine dokonca prevýšila vo výške výdavkov aj Máriu Antoinettu, preslávenú svojou extravaganciou. Napríklad v rokoch 1804 až 1806 Joséphine minula až 6 647 580 frankov. Mária Lujza vo svojich výdavkoch neminula viac ako 500 000 frankov, ktoré jej boli pridelené.[42]

Vo svojom súkromnom živote sa Mária Lujza venovala aktivitám, ktoré vypĺňali jej dni vo Viedni, a ktoré Napoleon oceňoval. Pokračovala vo vyšívaní a šití. Mária Lujza vedela veľmi dobre hrať na harfe, čembale a klavíri. Ferdinando Paer jej dával hodiny spevu a za to mu Mária Lujza pomáhala v kariére v Paríži. V roku 1812 sa stal riaditeľom talianskej opery a divadla. Pierre-Paul Prud'hon a Jean-Baptiste Isabey sú jej učitelia kreslenia. Čítanie bolo jej obľúbeným koníčkom. Rada čítala diela Françoisa-René de Chateaubrianda: Atala, René a Génius kresťanstva, ale rada čítavala aj frivolnejšie knihy. Márii Lujze sa typická francúzska koketéria veľmi nepáčila.[51]

Mária Lujza kládla veľký dôraz na jedlo. Rada hrávala biliard, chodila po záhradách Elyzejského paláca a jazdila na koni v Saint-Claud. Poľovačka ju nikdy nevzrušovala, keď musela na ne ísť tak chodila v koči. Vo Versailles sa Mária Lujza cítila v rozpakoch. Mala rada park Malý Trianon, ktorý jej pripomínal Laxenburg. Márii Lujze sa zdalo, že atmosféra vo Versailles je presiaknutá zosnulou Máriou Antoinettou.[52] Mária Lujza, ktorá vyrastala v zbožnej atmosfére Viedne, chodila aj vo Francúzsku na nedeľnú omšu a rôzne náboženské sviatky. Mária Lujza sa venovala aj charite pod prísnou kontrolou štátneho aparátu.[53]

Narodenie rímskeho kráľa a prvé regentstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Cisárovná Mária Lujza bdie nad svojím synom Napoleonom Františkom. (Franque Joseph, 1811).

V júli 1810, tri mesiace po svadobnej noci v Compiègne napísala svojmu otcovi, že je tehotná. Tehotenstvo jej nespôsobilo nijaké zvláštne problémy a titul dieťaťa bol už vybraný: pre chlapca rímsky kráľ a pre dievča princezná z Benátok. Pôrod, ktorý trval 12 hodín bol mimoriadne komplikovaný. Pôrod viedol doktor Antoine Dubois. Keď praskli plodové obaly bol ohrozený život dieťaťa aj matky. Doktor Dubois sa potom Napoleona spýtal, že koho má zachrániť v prípade nebezpečenstva.[54] Napoleon mu potom odpovedal: „Poď, nestrácaj hlavu: zachráň matku, mysli len na matku... Príroda nemá zákon.“[55][56] Dubois zavolal Jeana-Nicolasa Corvisarta, ktorý musel použiť kliešte, pretože dieťa sa narodilo von nohami. 20. marca 1811 o 9:15, Mária Lujza porodila syna Napoleona Františka († 1832), zvaného Orlík, ale bez náznaku života.[57] Corvisart ho oživuje a po siedmych minútach konečne dieťa zaplakalo.[57] Márii Lujze neodporúčali ďalšie tehotenstvá. Novorodenca rýchlo zverili dieťa do rúk jeho guvernantky, madam de Montesquiou.[58]

Medaila, ktorá bola vyrytá na počesť narodenia rímskeho kráľa.
Zadná strana medaily s vyobrazením dieťaťa.

9. júna 1811, v katedrále Notre Dame bolo dieťa pokrstené menami Napoleon François Joseph Charles Bonaparte.[59] Jeho krstné mená vzdávali hold jeho otcovi, starému otcovi z matkinej strany, strýkovi Jozefovi I. Bonapartovi a starému otcovi z otcovej strany, Charlesovi Bonapartovi. Jeho krstnými rodičmi boli: Ferdinand III. (zastupujúci rakúskeho cisára); Letizia Bonapartová; Jozef I. Bonaparte a Hortense de Beauharnais. Grófka Sophie Vilain drží Napoleona nad krstiteľnicou. Mária Lujza sa nemôže osobne priamo starať o dieťa. V skutočnosti Napoleon plánoval jeho výcvik a vzdelávanie. Mária Lujza bola držaná ďalej od výchovy dieťaťa.[60] Jednej zo svojich dvorných dám sa zdôverila: „Môjho syna mi kradnú, moje veľmi drahé dieťa, tak veľmi by som chcela, aby som ho mohla hojdať, chodiť s ním, ukázať ho cisárovi... Som si istá, že v Rakúsku by som mala povolenie tráviť každý deň so svojím synom.“[60][61]

V máji 1812 Napoleon odišiel na ťaženie do Ruska. Mária Lujza ho nasleduje do Drážďan, kde sa môže stretnúť so svojím otcom a nevlastnou matkou, zatiaľ čo Napoleon pokračuje vo svojom ťažení, ktorého priviedlo do katastrofy. Mária Lujza cestovala od júna do júla 1812 po územiach svojho otca. 18. júla bola naspäť v Paríži. Počas celého ťaženia, Mária Lujza s Napoleonom zostala v neustálom kontakte.[62][63] Pokus generála Maleta o štátny prevrat v októbri vyvolal hnev Napoleona I.[64] Mária Lujza počas tohto pokusu o prevrat myslela len na záchranu Napoleona Františka.[65] 19. októbra 1812 začal francúzsky ústup z Ruska, zatiaľ čo v Paríži mala Mária Lujza obavy, že Napoleon zomrie.[66] 18. decembra, tesne pred polnocou sa stretol Napoleon s Máriou Lujzou.[67]  

Rok 1813 bol poznačený vstupom Pruska do vojny po boku Ruska a Spojeného kráľovstva. Napoleon sa snažil, aby Mária Lujza intervenovala na viedenskom cisárskom dvore.[68]

5. februára bola vyhlásená klauzula o regentstve, ktorá bola vyhlásená bez konkordátu, ktorý nakoniec pápež Pius VII. nakoniec odmietol.[69] 30. marca bola Mária Lujza vymenovaná za regentku Francúzska a dovtedy bola čo najďalej držaná od štátnych záležitostí.[70] 15. apríla Napoleon odišiel do Nemecka. Regentstvo bolo pre Máriu Lujzu veľká záťaž, hoci bola jej úloha len reprezentatívna.[71] Všetky rozhodnutia prijímal Napoleon a vykonával ich jeho najbližší sprievod, ktorý bol zložený z: Jeana-Jacquesa-Régisa de Cambacérès; Charles-François Lebruna; Jozefa I. Bonaparta; Charlesa-Mauricea de Talleyrand-Périgorda a Anne Jeana Marie Reného Savaryho.[72]

Oficiálnymi funkciami Márie Lujzy ako regentky bolo predsedať Senátu, Štátnej rade, Rade ministrov a Tajnej rade. V tom istom čase, keď poslúchala naliehavé požiadavky Napoleona, cisárovná naďalej hľadala pomoc svojho otca vo vojne, ale bez výsledku.[73] Rakúsko zostávalo neutrálne a uprednostnilo mierové rokovania medzi bojujúcimi štátmi.[74]

Napoleon neprijal podmienky pražského mieru a Rakúsko vtedy vstúpilo do vojny po boku spojencov dňa 11. augusta 1813.[75] Mária Lujza stojí na strane svojho manžela proti svojmu otcovi. Po vstupe Rakúska do vojny sa postavenie Márie Lujzy ešte zhoršilo. V októbri boli mladí branci do 18 rokov narukovaní a na žiadosť Napoleona dostala táto skupina meno „Mária Lujza“.[76] Rozhodujúca bitka pri Lipsku, ktorá sa odohrala 16. až 19. októbra dopadla pre Napoleona katastrofou. Napoleon sa vrátil do Saint-Cloud 9. novembra.[77]

Druhé regentstvo a pád impéria

[upraviť | upraviť zdroj]
Mária Lujza so svojím synom (François Gérard, 1813)

Rok 1814 sa pre Francúzsko nezačal práve najlepšie, mnohí už cisára nemali radi kvôli zvýšeniu daní[78] a náboru 300 000 mužov do armády v novembri 1813.[79] Mária Lujza bola v tom čase veľmi zúfalá sa zverila Hortense: „Kamkoľvek idem, prinášam smolu. Každý, s kým som mala do činenia, bol viac či menej zasiahnutý a od detstva som celý život len ​​utekala.“[80] 23. januára bola Mária Lujza znova vymenovaná za regentku a ráno 25. januára, Napoleon opustil Máriu Lujzu a malého Napoleona Františka a už sa nikdy nevideli spolu.[81]

Napoleon sa opäť snažil presvedčiť svoju manželku, aby napísala svojmu otcovi a požiadala ho o zmenu strán, ale cisár František bol neoblomný. Nové mierové rozhovory medzi Francúzskom a Rakúskom 5. februára v Châtillon-sur-Seine, ale boli neúspešné.[82] Vo svojej funkcii regentky, Mária Lujza každé ráno zasadala Rade, čím prejavila absolútnu dôveru v cisára.[83] V listoch Napoleonovi, Mária Lujza opisuje ťažkú situáciu. Bola veľmi smutná, že ženy a deti opúšťajú Paríž, ale napísala, že obrazy a poklady Louvru sú v bezpečí. 8. februára, Napoleon vymenoval svojho brata Jozefa za generálporučíka impéria. Ešte mu napísal, že ak zomrie, cisárovná a Napoleon František majú ísť do Rambouillet, než by mali padnúť do rakúskych rúk. Napoleon dokonca povedal, že nech jemu podrežú hrdlo, ako mali Napoleona Františka vychovávať na viedenskom cisárskom dvore.[84][85] Mária Lujza napísala svojmu manželovi: „Teraz chcem len mier, ďaleko od teba sa cítim taká bezmocná a taká smutná, že všetky moje túžby sú obmedzené.“[86]

20. až 21. marca bol Napoleon porazený počas bitky pri Arcis-sur-Aube a následne sa pokúsil obísť nepriateľa namiesto toho, aby ho zastavil pred Parížom. Spojenci vyslali 8 000 mužov proti Napoleonovi a 180 000 sa vydalo na cestu do Paríža. Mesto bolo v tom čase v chaose a 28. marca, počas koncilu minister vojny Clarke predložil návrh evakuácie Márie Lujzy a Napoleona Františka.[87] Ďalší ministri, Talleyrand, Champagny a Savary rozhodli, že Mária Lujza ako regentka musí zostať v Paríži.[87] Potom zasiahne Napoleonov brat Jozef, ktorý prečítal doslovné príkazy cisára, že ak nie je možné ubrániť mesto, jeho manželka a syn musia opustiť hlavné mesto a vydať sa k smerom k Loire.[88][89]

Ráno 29. marca 1814, cisársky sprievod opúšťa Paríž. Na západe už ho ohrozovali kozáci, ktorí už okupovali Neuilly-sur-Seine.[90] Na druhý deň Paríž kapituloval. Cesta Márie Lujzy sa skončila 2. apríla v Blois, kde naďalej zasadala Rada. V ten deň bolo štvrté výročie svadby Márie Lujzy a Napoleona, ktorý bol v Fontainebleau. Napísala mu: „Verím, že mier obnoví všetok môj pokoj.“[91] 3. apríla, Senát vyhlasuje pád Napoleona „vinného z toho, že porušil jeho prísahu a zaútočil na práva ľudí vyberaním mužov a daní v rozpore s inštitúciami.“[92] Napoleon žiada svoju manželku, aby napísala list svojmu otcovi, aby ju a jej syna ochránil. Mária Lujza mu odpísala: „Stav vecí je pre nás taký smutný a desivý, že u teba hľadám útočisko pre seba a nášho syna.“[91] 6. apríla Napoleon abdikoval, bez toho aby ho nahradil Napoleon II. Na druhý deň Napoleon napísal Márii Lujze: „Zbohom, moja dobrá Lujza, je mi ťa ľúto. Napíš svojmu otcovi a požiadaj ho, aby ti dal Toskánsko. Pokiaľ ide o mňa, chcem len ostrov Elba.“[91]

Mária Lujza sa najprv rozhodla pripojiť k Napoleonovi v Fontainebleau a potom sa nechala presvedčiť, aby zostala v Blois.[57] Písala svojmu manželovi, aby získala nové pokyny, pretože ju niektorí žiadajú, aby išla za ním. Napoleon neodpovedal a bol to pobočník cára a zástupca francúzskej dočasnej vlády, ktorí jej povedali, aby odišla do Orléansu. V meste jej skonfiškovali cennosti. Mária Lujza bola vystrašená a bála sa toho, že dopadne ako Mária Antoinetta[93] a napísala Napoleonovi, že vykašliava krv a potrebuje pomoc. 11. apríla, Napoleon napísal Márii Lujze, že on bude vo vyhnanstve na ostrove Elba a ona bude poslaná so svojím synom do Parmy. 12. apríla pred svojím odchodom odovzdala časť zvyšných prostriedkov pokladníkovi Guillaumovi Peyrussovi, ktorého poslal Napoleon.[94] Mária Lujza odmieta byť vo vyhnanstve s Napoleonom a 16. apríla sa stretla svojho otca v Rambouillet.[95]

Vzdanie sa vyhnanstva s Napoleonom

[upraviť | upraviť zdroj]
Gróf Adam Albert z Neippergu, druhý manžel Márie Lujzy.

23. apríla 1814 sa začala spiatočná cesta Márie Lujzy do Rakúska.[96] 2. mája prekročila Rýn a tým opustila Francúzsko. Vo svojom denníku si zapísala: „Chudobnému Francúzsku prajem veľa šťastia. Že si môže užiť pokoj, ktorý tak dlho potrebovalo.“[97]

Počas zvyšku cestu sa jej zdravotný stav ešte zhoršil. Veľa schudla a mala neustále horúčky a priala si „pokoj, ktorý možno nájsť len v hrobe.“[98] V Rakúsku sa postupne začala uzdravovať. Následne si myslela, že oporu nájde vo Viedni a v Parme.[98]

Vo Viedni bola Mária Lujza spočiatku privítaná veľkými prejavmi náklonnosti[99] ale stále dúfala, že sa pripojí k svojmu manželovi na Elbe a napísala mu: „Utešujem sa myšlienkou, že na mňa občas myslíš, ale nechcem, aby si na mňa zabudol; nemal by si žiadne starosti, kým ja, mučená, milujem ťa nežnejšie ako kedykoľvek predtým, trávim celé dni v zúfalstve, že ťa nevidím.“[100]

Tieto myšlienky začali obťažovať jej rodinu[pozn. 5] a preto v júni 1814 František I. dovolil dovolenku pre Máriu Lujzu v kúpeľnom meste Aix-les-Bains. Sprevádzal ju tam generál Adam Albert z Neippergu.[99] Skutočným cieľom tejto dovolenky bol, aby sa ona nepridala k Napoleonovi. Neipperg pri odchode povedal: „O šesť týždňov budem jej najlepší priateľ a o šesť mesiacov jej milencom.“ Mária Lujza sa chce koncom septembra vrátiť do Viedne, aby prediskutovala svoju a svojho syna budúcnosť. Napoleon jej napísal, že ju čaká na ostrove, no ona tam nechce ísť a navyše ona tam nemôže ísť bez súhlasu svojho otca. Počas spiatočnej cesty cez Švajčiarsko vyjadrila Mária Lujza svoje city k Neippergovi a stanú sa z nich milenci.[101][102] Napísala madame de Montebello: „Viete si predstaviť, že v posledných dňoch môjho pobytu v Aix mi cisár posielal správu za správou, aby ma povzbudil, aby som prišla a pridala sa k nemu a ja by som nikdy nešla.“[102] Mária Lujza bola ostro kritizovaná Francúzmi.[101]

Viedenský kongres

[upraviť | upraviť zdroj]
List Napoleona Márii Lujze po jeho návrate z Elby v roku 1815.

Medzitým sa európske mocnosti snažili reorganizovať krajiny zasiahnuté napoleonskými vojnami a bol 1. októbra 1814 zvolaný Viedenský kongres. Mária Lujza sa vyhýbala iniciatívam kongresu a svoj dvorný život viedla na Zámku Schönbrunn. Metternich obhajuje rakúske nároky na vojvodstvo Parma a Piacenza, ktoré zase spochybňujú Bourbonovci.[103] Vojvodstvo bolo v 18. storočí striedavo pod rakúskou a španielskou nadvládou, pretože mali spoločného predka, a to Alžbetu Farnese. 8. marca 1815 bola Mária Lujza informovaná o úteku Napoleona z Elby. Bývalú cisárovnú najviac trápi návrat do Francúzska. V jednom z listov poslaných Metternichovi vyhlásila, že chce byť pod ochranou svojho otca.[104]

31. mája bola Mária Lujza upokojená paktom medzi Rakúskom, Pruskom a Ruskom. Tieto tri veľmoci dali vojvodstvo Parma a Piacenza Márii Lujze a jej synovi. O menej ako mesiac, 18. júna 1815 bol Napoleon definitívne porazený v bitke pri Waterloo. 15. augusta, zatiaľ čo Napoleon je na ceste na ostrov Svätá Helena, Mária Lujza napísala svojmu otcovi: „Dúfam, že sa s ním bude zaobchádzať láskavo a zhovievavo, a prosím ťa, drahý otče, aby sa to stalo. Jediné, čo sa odvážim za neho žiadať a je to poslednýkrát, čo si jeho osud beriem k srdcu, pretože mu vďačím za tichú bezstarostnosť, v ktorej ma nechal žiť namiesto toho, aby som sa robil nešťastnou.“[105] Napoleon prichádza na Svätú Helenu dňa 17. októbra. 12. decembra, Mária Lujza slávila svoje 24. narodeniny a pridala k svojmu milencovi Neippergovi.[104]

Spojené kráľovstvo, Španielsko a Francúzsko odmietli udeliť Parmu Márii Lujze a jej synovi, ktorého považovali za symbol znovuzrodenia bonapartizmu. Napoleon František, aby nebol vnímaný ako nebezpečenstvo bol vychovávaný ako rakúsky arcivojvoda a dokonca pod menom František.

Následne boli vojvodstvá udelené Márii Lujze dokonca jej života. Mária Lujza si nemohla zobrať svojho syna, ktorý nemal vojvodstvo dediť, pretože po smrti Márie Lujzy sa vojvodstvo vráti do rúk rodu Bourbonsko-Parmských.[103] Týmto sa ona stáva vojvodkyňou z Parmy a jej syn sa stal princom z Parmy.[106]

Vláda vo vojvodstve

[upraviť | upraviť zdroj]

Situácia Parmského vojvodstva

[upraviť | upraviť zdroj]

Po dobytí Napoleonom bolo Parmské vojvodstvo pripojené k Francúzsku a stalo sa departmentom Taro. 13. februára 1814 bola Parma obsadená vojskami rakúskeho generála Lavala Nugenta. Na Metternichov príkaz zostavil dočasnú vládu zloženú z Filippa Magawlyho Ceratiho a markíza Casimira Meliho Lupiho di Soragna, zatiaľ čo sa maršal Heinrich von Bellgarde sa zmocnil vojvodstva v mene cisára.[107] 27. júla 1814 bola regentská rada odvolaná a Magawly bol vymenovaný za predsedu vlády.[108] Magawly zaviedol administratívny systém rozdeľujúci vojvodstvo na dva okresy: Parma a Guastalla na jednej strane a na druhej strane Piacenza. Každý okres mal svojho guvernéra a radu. Tieto okresy boli pod vedením ministra priamo napojeného na Máriu Lujzu.[109]

Aby sa lepšie mohla starať o záujmy svojho syna, Mária Lujza zostala vo Viedni a 31. marca 1815 vyzýva svojich poddaných, aby vzdali poslušnosť cisárovi Františkovi.[110] 7. marca 1816 sa rozhodla, že odíde do Parmy.[111]

Vojvodkyňa z Parmy, Piacenzy a Guastally

[upraviť | upraviť zdroj]
Dekrét, ktorom si meno zmenila na Maria Luigia

Nová vojvodkyňa odchádza do Talianska 7. marca 1816. Jej milovaný Neipperg išiel tiež s ňou.[112] Vojvodstvu nechýbala podpora: Lombardsko-benátske kráľovstvo bolo priamo riadené Viedňou; Toskánske veľkovojvodstvo, ktorému vládne Ferdinand III., strýko Márie Lujzy a v Modenskom vojvodstve vládne František IV., brat nedávno zosnulej cisárovnej Márie Ludoviky. Jej starý otec Ferdinand I. vládol v Kráľovstve oboch Sicílii.

Oficiálny vstup Márie Lujzy do vojvodstva sa uskutočnil 18. apríla. Krátko na to napísala svojmu otcovi: „Ľudia ma vítali s takým nadšením, že som mala slzy v očiach.“[113] Jej prvým cieľom bolo navštíviť vojvodský palác Colorno, jej budúce letné sídlo. Na druhý deň odišla do Parmy.[99][114]

Mária Lujza sa v skutočnosti o politiku nestarala. Bol to Neipperg, jej komorník a minister zahraničných vecí, ktorý riadil vojvodstvo a riadi sa direktívami Metternicha.[115] 27. decembra Mária Lujza zrušila post premiéra a Magawly je nútený odstúpiť[116] a 1. januára 1817 bol Neipperg vymenovaný za guvernéra vojvodstva.[99] Vojvodkyňa bola spokojná so svojimi reprezentačnými povinnosťami, ktoré už v minulosti zastávala. Stala sa dobrodincom svojho štátu a ochrankyňou umenia a kultúry.[99] Mária Lujza si priala: „Aby som tu mohla stráviť svoj život v najväčšom pokoji.“[117] V tej dobe bola v Parme veľká chudoba a hygienické podmienky boli veľmi zlé. Vojvodkyni išlo predovšetkým o to, aby sa zlepšila bilancia štátnej kasy. Parma, ktorá sa stala hlavným sídlom bola uprednostňovaná oproti Piacenze.[99]

Vo februári 1817 sa vo vojvodstve začali objavovať prvé liberálne nápady, ktoré sa objavili prostredníctvom združení Sublimi Maestri Perfetti a Karbonárov, ktoré sa pokúsili zorganizovať povstanie. Mária Lujza bola povinná na nátlak Viedne vytvoriť komisiu zloženú z civilistov a vojakov, ktorí mali posudzovať tieto skupiny.[118]

Mária Lujza 1. mája 1817 porodila svoju dcéru Albertínu, ktorá dostala titul grófka z Montenuova. 8. augusta 1819 sa jej narodil syn Viliam Albert. V rokoch 1822 a 1823 Mária Lujza porodila ďalšie dve deti: Matildu a Gustáva[119], ktorí zomreli ihneď po svojom narodení.[119]

Mária Lujza nedokázala rozpoznať svoje deti, pretože sú nemanželské a preto nemohli žiť v paláci. Táto situácia ju trápila, pretože ich existencia bola známa v Parme a vo Viedni, kde sa práve jej otec po štvrtýkrát oženil s Karolínou Augustou Bavorskou.[120]

Pokiaľ išlo o jej prvé dieťa vo Viedni, nemal sa stať nástupcom svojej matky na parmskom tróne.[121] Mária Lujza napísala svojmu otcovi: „Je mojou povinnosťou ako matky a mojou pevnou túžbou vidieť, že kým budem nažive, budú sa robiť budúce opatrenia týkajúce sa môjho syna“[120] a žiadala pre svojho syna titul a nejaké územia. Napoleon František dostal územia a titul „pokojná výsosť, vojvoda z Reichstadtu.“[121][122]

Mária Lujza potom odišla do Viedne, aby získala cisárske patenty, ktoré mali ustanoviť tituly a hodnosti jej syna. Bola tam od 2. júla do 1. septembra 1818 a bolo pre ňu radosťou, že mohla objať svojho najstaršieho syna. Mária Lujza videla svojho syna v rokoch 1820, 1823, 1826, 1828, 1830 a v roku 1832 na jeho smrteľnej posteli.[123]

Smrť Napoleona a jej druhé manželstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Viliam Albert a Albertína, prvé dve deti Márie Lujzy a Neipperga.
Mária Lujza v 20. rokoch 19. storočia.

5. mája 1821 Napoleon zomrel. Nikto neupozornil bývalú cisárovnú, ktorá informovaná len prostredníctvom článku v Gazzetta del Piemonte. Napísala svojej kamarátke Victoire:[124]

„ Teraz som vo veľkej neistote, Gazzetta del Piemonte oznámila smrť cisára Napoleona takým spôsobom, že je takmer nemožné o tom pochybovať, priznám sa vám, že sa ma to veľmi dotklo, pretože aj keď som nikdy nemala k nemu veľmi silné city akéhokoľvek typu, nemôžem zabudnúť na to, že je otcom môjho syna a že ani zďaleka so mnou nezaobchádzal zle. “

O niekoľko dní neskôr, 24. júla Mária Lujza napísala svojmu synovi:[124]

„ Som si istá, že túto bolesť hlboko pocítiš, ako to cítim ja, pretože by si bol nevďačný, keby si zabudol na všetko dobro, ktoré pre teba urobil v ranom detstve, som si istá, že sa snažíš napodobňovať jeho cnosti, pričom sa vyhýbal nástrahám, ktoré ho nakoniec zničili. “

Mária Lujza sa 8. augusta 1821 vydala morganaticky za Neipperga, pričom postavenie jej manžela bolo nižšie ako jej. Deti Márie Lujzy potom prišli bývať do prístavby vojvodského paláca. V Parme Mária Lujza propagovala buržoázne a biedermeierovské prostredie vo Viedni.[125]

Osem rokov po ich svadbe, 22. februára 1829 Neipperg zomrel na srdcové problémy. Mária Lujza veľmi smútila, no Viedeň jej zakázala verejne smútiť.[126] Cisár František II., vojvodovi z Reichstadtu prezradil, že Neipperg bol jeho svokor Keď sa Napoleon František zistil, že má dvoch nevlastných súrodencov povedal, že má „dobrú, ale slabú matku“.[126] Po tomto Napoleon František prerušil s matkou všetku korešpondenciu.[99]

Neipperga vystriedal barón Josefa von Werkleina, ktorý bol v úrade od roku 1820.[127] Uplatňoval prísnu politiku a útočil na intelektuálov a nespokojnosť rástla.[128]

Revolučné hnutia v roku 1831

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1830 júlová revolúcia vyhnala Bourbonovcov z francúzskeho kráľovského trónu. Odtiaľ sa povstanie rozšírilo do zvyšku Európy a v roku 1831 došlo k nepokojom vo vojvodstvách Modena a Parma.[129] Mária Lujza mala vždy zhovievavý názor na karbonárov, na rozdiel od svojho otca a jej bratranca Františka IV. Modenského. V Parme však prostredníctvom Werkleina velila Viedeň a nie vojvodkyňa.[128]

4. februára 1831 povstala Bologna, ktorá patrila k Pápežskému štátu. O niekoľko dní povstala aj obyvatelia Parmy, ktorí protestovali aj pred vojvodským palácom s výkrikmi: „Ústava a smrť Werkleina“.[129] Mária Lujza napísala svojmu otcovi: „Medzi 6. a 7. hodinou večer sa na hlavnom námestí začal strašný hluk, ktorý sa rozšíril do všetkých ulíc prichádzajúcich k palácu, kde sme popri aklamačných výkrikoch na moju adresu počuli zlé slová proti Werkleinovi a úradom.“[130] Delá boli rozmiestnené po celom meste. Mária Lujza sa nechcela uchýliť k násiliu, no nevedela ako konať a rozhodla sa mesto opustiť. Bránili jej v tom obyvatelia Parmy, ktorí v nej videli garanta prijatia svojich požiadaviek.[130]

Medzi 14. a 15. februárom sa jej podarilo opustiť mesto v sprievode vojvodských granátnikov. V Parme bola zároveň ustanovená dočasná vláda poverená grófom Filippom Luigim Linatim.[131] Z Piacenzy, kde bola veľká rakúska posádka, napísala Mária Lujza svojmu otcovi, aby našiel inú funkciu pre Werkleina.[130] Rakúsky cisár potom vyslal jednotky a 2. marca vo Fiorenzuola d'Arda bol posledný pokus o povstanie, ktorý zlyhal.

8. augusta sa Mária Lujza vrátila do hlavného mesta. Obyvatelia nie sú spokojní s prítomnosťou rakúskych jednotiek v meste. Aby sa predišlo ďalším nepokojom, 29. septembra 1831 vyhlásila všetkým revolucionárom amnestiu.[132]

Smrť najstaršieho syna a tretie manželstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Vojvoda z Reichstadtu.
Gróf Bombelles.

Vojvoda z Reichstadtu sa vzdelával podľa habsburských zásad a dal sa na vojenskú kariéru a v roku 1828 sa stal dôstojníkom. Jeho zdravie bolo však krehké, vďaka ktorému sa stal z neho vysoký a chudý chlapec. Nešťastný osud syna francúzskeho cisára a jeho jemná a melancholická povaha mu vyslúžili sympatie a súcit, najmä od jeho tety Žofie Bavorskej, ktorá bola nešťastne vydaná za arcivojvodu Františka Karola.

Vo veku 20 rokov vojvoda z Reichstadtu ochorel na tuberkulózu, ktorou trpel až do svojej smrti. Mária Lujza nebola informovaná o stave svojho syna, pretože Viedeň ju chcela vidieť kvôli chúlostivej situácii v Parme.[133] Len čo sa dozvedela správy o stave svojho syna, Mária Lujza napriek svojej horúčke a kašľu neváhala ísť do Viedne[133], ale v Terste sa musela zdržať. 24. júna sa konečne stretla so svojím synom. Zomrel dňa 22. júla 1832, vzývajúc svoju matku, ktorá bola pri jeho smrteľnej posteli. Jeho smrť oplakávala jeho matka, starý otec a celý rakúsky cisársky dvor.[133]

V Parme po Werkleinovom odchode poslal Metternich na jeho miesto Wenzela Philippa von Mareschalla.[134] Nový minister rýchlo skritizoval 40-ročnú vojvodkyňu, ktorá chránila svojich poddaných a odmietala prijať represívny režim. Mária Lujza sa začala po Neippergovej smrti obklopovať rôznymi milencami.[135] Von Mareschall, súdiac, že za vojvodstvo nevládne, požiadal o svoje nahradenie, čo sa uskutočnilo koncom roku 1832.[136] Jeho post bol zverený pánovi z Lotrinska, grófovi Charlesovi-Renému de Bombelles.[99]

Šesť mesiacov po jeho príchode, 17. februára 1834 sa Mária Lujza morganaticky vydala za Bombellesa. Toto manželstvo nebolo z lásky, aby bol jej manžel prvým mužom v štáte.[137]

2. marca 1835 zomrel cisár František II. Mária Lujza napísala svojej priateľke Victoire: „Stratila som osobu, ktorá bola v najťažších podmienkach môjho života otcom, priateľom a poradcom.“[138] S novým cisárom, jej bratom Ferdinandom I. mala čisto formálne vzťahy.[139]

Posledné roky a smrť

[upraviť | upraviť zdroj]
Dagerotypia vojvodkyne Márie Lujzy v roku 1847.
Sarkofág Márie Lujzy v kapucínskej krypte vo Viedni.

V roku 1839 Mária Lujza povedala, že jej šťastie je „v úteche, ktorú mi môžu dať moje statočné deti.“[139] Zvyšok jej života bol relatívne pokojný. Mária Lujza bola obklopená náklonnosťou svojich blízkych, manžela a jej milovaných detí. Albertína sa vydala za za Luigiho Sanvitale a mali štyri deti. Viliam Albert sa oženil s grófkou Julianou Batthyány Strattmann a po smrti vojvodkyne sa im narodili tri deti.

Hospodárska a sociálna gentrifikácia, ktorá sa uskutočnila za vlády Márie Lujzy, začala prinášať ovocie krátko pred revolúciami v roku 1848. Mária Lujza sa po tridsiatich rokoch vlády cíti nevítaná vo vojvodstve. V júni 1847 vypukli nepokoje, ktoré Bombelles tvrdo potlačil.[140] 9. decembra 1847, Mária Lujza začala trpieť prudkými bolesťami na hrudníku, ktoré sa večer zhoršili a boli sprevádzané zimnicou a horúčkou. Napriek všetkému vojvodkyňa predsedala Rade a potom sa stiahla a povedala: „Zbohom, moji priatelia“.[141] 12. decembra, na jej päťdesiate šieste narodeniny sa zdalo, že sa zotavila, no jej stav sa opäť zhoršil. Celé mesto je sužované smútkom a pred palácom sa zhromažďuje veľký dav. Prosí o posledné pomazanie a potom prečítala svoj testament: menovala svojho bratranca, arcivojvodu Leopolda (syna jej strýka Rainiera) za jej univerzálneho dediča.[141] Jej dve nemanželské deti, ktoré nemohli dediť, dostali 300 000 florénov a osobné veci.[142]

17. decembra 1847 okolo obeda viackrát zvracala a potom pokojne zaspala a už sa nikdy nezobudila.[141] Jej lekár doktor Frisch uviedol ako príčinu smrti pleurézu.[141] Telo balzamoval doktor Giuseppe Rossi. Na Štedrý deň sa slávil pohreb. Poľný maršal Josef Václav Radecký, veliteľ rakúskych jednotiek v Taliansku, vyslal do Parmy eskadru rakúskych husárov ako čestnú stráž.[143]

Bývalá francúzska cisárovná a vojvodkyňa z Parmy začala svoju poslednú cestu do Viedne v sprievode týchto vojakov. Telo Márie Lujzy bolo uložené do kapucínskej krypty vo Viedni.[143]

Titul vojvoda z Parmy a Piacenzy bol daný vojvodovi Karolovi II., vnukovi Ferdinanda Parmského a titul vojvoda z Guastally pripadol Františkovi V. Modenskému.[144]

Dedičstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Mária Lujza v roku 1839.
Teatro Regio v Parme.

Mária Lujza v začiatkoch svojej vlády vládla osvietensky. Mária Lujza venovala osobitne pozornosť podmienkam žien a v septembri slávnostne otvorila Materský hospic a technicko-praktickú pôrodnícku školu, kde sa 18 mesiacov školilo osem dievčat. Myslela aj na duševne postihnutých, ktorých presťahovala od budovy s názvom Ospizio dei Pazzerelli.[99] Zaujímala sa aj o prevenciu proti epidémiám, najmä prostredníctvom nariadení, ktoré slúžili proti epidémii týfusu v marci 1817. Už v roku 1831 urobila prvé opatrenia proti epidémii cholere, ktorá prišla do vojvodstva až v roku 1836.[145] Mária Lujza rada navštevovala chorých, aby ich utešovala.[144] Epidémia sa skončila v septembri toho istého roku s celkovým počtom 438 obetí.[146] Mária Lujza bola milovaná svojimi obyvateľmi, ktorí ju nazývajú „dobrou vojvodkyňou.“[147]

Prvým architektonickým dielom realizovaným za vlády Márie Lujzy bola stavba mosta cez rieku Taro podľa návrhu Antonia Cocconcelliho, ktorý zamestnával 300 robotníkov.[99] Práce sa začali v roku 1816 a trvali tri roky, s malými prestávkami kvôli záplavám rieky. Otvorenie mosta sa uskutočnilo dňa 10. októbra 1819 za prítomnosti vojvodkyne, ktorá pri tejto príležitosti vyžrebovala 24 vydatých žien, ktorým darovala 250 parmských lír.[148] Obnovila napoleonský projekt cesty cez Apeniny. Dokončila stavbu cintorína Villetta.[99]

Jej a dvornému architektovi Nicolovi Bettolimu za neoklasicistické usporiadanie Parmy.[99] Mária Lujza, ktorá milovala hudbu dala postaviť nové vojvodské divadlo Teatro Regio, ktorého výstavba sa začala v roku 1821 a bola dokončená v roku 1829 za 1 190 664 parmských lír.[149] Divadlo bolo slávnostne otvorené 13. mája 1829. Záves v divadle namaľoval Giovanni Battista Borghesi s alegóriou vojvodského dvora. V strede tejto alegórie bola Mária Lujza, ktorá bola zobrazená ako Minerva. Vojvodkyňa zaviedla v divadle nízke ceny, aby divadlo bolo dostupné pre chudobných ľudí. V roku 1821 otvorila aj Konzervatórium v Parme, kde neskôr študoval aj významný dirigent Arturo Toscanini. Giuseppe Verdi, ktorému Mária Lujza udelila štipendium, jej venoval svoje dielo I Lombardi alla prima crociata z roku 1843.[150]

Mária Lujza zrekonštruovala vojvodský palác v Parme, ktorý nadobudol neoklasicistický vzhľad.[pozn. 6] Záhrady paláca boli prestavané v anglickom štýle. V Palzzo della Pilotta bola inštalovaná knižnica, archeologické múzeum a obrazovú galériu. Medzi množstvom diel nájdeme aj sochu vojvodkyne od Antonia Canovu. V roku 1833 nechala vytvoriť miestnosť pre štátny archív a v roku 1834 sa dokončilo rozšírenie knižnice. Mária Lujza zlúčila kolégium v Lalatte a kolégium šľachticov do jedinej inštitúcie, Convtto Nazionale Maria Luigia, ktorá bola zverená do rúk barnabitov.[99][151] Založila Vojenskú detskú rotu určenú pre deti dôstojníkov a poddôstojníkov.[99]

Šperky Márie Lujzy

[upraviť | upraviť zdroj]

V populárnej kultúre

[upraviť | upraviť zdroj]

Múzeum Glauca Lombardiho

[upraviť | upraviť zdroj]

V Parme sa nachádza múzeum venované pamiatke Márie Lujzy.[152] Múzeum vytvoril Glauco Lombardi v roku 1912. Nachádza sa v Palazzo di Riserva, čo je oproti vojvodskému palácu, ktorý bol zničený bombardovaním počas druhej svetovej vojny. Súčasťou múzea sú okrem iného modré šaty vojvodkyne a fragment jej strieborných cisárskych šiat, náramok s miniatúrnym portrétom Neipperga, predmety, ktoré používala na svojom stole, štetce a farby používané na jej maľovanie. Zbierka obsahuje jej akvarely, vyšívané predmety, klavír a pramene vlasov jej detí.[141]

Film a televízia

[upraviť | upraviť zdroj]

Rodokmeň

[upraviť | upraviť zdroj]
Predkovia Márie Lujzy v troch generáciách
Mária Lujza Habsbursko-lotrinská Otec:
František II. 		Starý otec:
Leopold II. 		Prastarý otec:
František I. Štefan Lotrinský
Prastará matka:
Mária Terézia
Stará matka:
Mária Ludovika Španielska 		Prastarý otec
Karol III.
Prastará matka:
Mária Amália Saská
Matka:
Mária Terézia Neapolsko-sicílska 		Starý otec:
Ferdinand I. Neapolsko-Sicílsky 		Prastarý otec:
Karol III.
Prastará matka:
Mária Amália Saská
Stará matka:
Mária Karolína Habsbursko-lotrinská 		Prastarý otec:
František I. Štefan Lotrinský
Prastará matka:
Mária Terézia

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Mária Lujza povedala: „Keby ma len objala, ale netrúfam si dúfať v takú milosť.“
  2. ↑ Keďže rozvod neratifikoval pápež Pius VII., Napoleon bol exkomunikovaný a obvinený z bigamie. Mária Lujza sa o tom dozvedela až v roku 1814 v čase debaklu.
  3. ↑ Oficiálnou zámienkou, ktorú predstavil kardinál Ercole Consalvi, je, že kardináli sa nemôžu zúčastniť obradu, ktorý zahŕňa oddelenie občianskeho a cirkevného manželstva.
  4. ↑ „Poteší ma len spoločnosť vojvodkyne z Montebella, je jednoduchá a veľkorysá, zatiaľ čo ostatné dámy sú zlé a plné záľuby.“
  5. ↑ Jej stará mama Mária Karolína, neapolská kráľovná, ktorá nenávidela Napoleona, sa napriek tomu na svoju vnučku poúčala a poradila jej, aby sa pripojila k manželovi, pretože to bola ženská povinnosť.
  6. ↑ Vojvodský palác sa nachádzal na dnešnom námestí Place de la Paix a bol vážne poškodený bombardovaním počas druhej svetovej vojny.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Fraser, s. 480
  2. ↑ Herre, s.  19.
  3. ↑ Chastenet , s.  32.
  4. ↑ Marchi , s.  203.
  5. ↑ a b Herre, s.  22, 23.
  6. ↑ Schiel , s.  28.
  7. ↑ Herre, s.  27.
  8. ↑ Karl Otmar Aretin, Vom deutstchen Reich bund, Göttingen, 1980, s.  98.
  9. ↑ Le règne des Habsbourg sur le Saint Empire Romain Germanique, sur l'Autriche, la Hongrie et la Bohême [online]. 2022-03-03, [cit. 2024-10-05]. Dostupné online.
  10. ↑ Herre, s.  29.
  11. ↑ Correspondance générale de Napoléon Bonaparte. Tome 5 : Boulogne, Trafalgar, Austerlitz : introduction [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  12. ↑ Chastenet , s.  51, 52.
  13. ↑ Schiel , s.  47.
  14. ↑ Herre, s.  40.
  15. ↑ Herre, s.  41.
  16. ↑ Chastenet , s.  64.
  17. ↑ The Gentleman's Magazine , zväzok 79, časť 2, F. Jefferies, 1809
  18. ↑ Marie-Louise et Napoléon à Compiègne [online]. [Cit. 2021-06-07]. Dostupné online.
  19. ↑ Chastenet , s.  69.
  20. ↑ DE BERTIER DE SAUVIGNY, Guillaume. Metternich. [s.l.] : Fayard, 1998. ISBN 2-213-60267-0.
  21. ↑ Chastenet , s.  70.
  22. ↑ Pamprolini , s.  30.
  23. ↑ Castelot , s.  347.
  24. ↑ Chastenet , s.  171.
  25. ↑ Schiel , s.  30-32.
  26. ↑ <Italique>Les dictées de Bernard Pivot</Italique> [online]. [Cit. 2021-07-05]. Dostupné online.
  27. ↑ Chastenet , s.  87.
  28. ↑ de Sauvigny, s. 123
  29. ↑ Schiel , s.  99.
  30. ↑ GUIDO, Gerosa. Napoleone - Un rivoluzionario alla conquista di un impero. Miláno : Mondadori, 1995. ISBN 88-04-40428-0. S. 438.
  31. ↑ Castelot , s.  358.
  32. ↑ Chastenet , s.  120.
  33. ↑ Chastenet , s.  127.
  34. ↑ FESCH, Joseph, (1763-1839), cardinal [online]. [Cit. 2011-06-27]. Dostupné online.
  35. ↑ a b Herre, s .  89, 90.
  36. ↑ Chastenet , s.  186.
  37. ↑ Les fournisseurs de Napoléon Ier et des deux impératrices : d'après des documents inédits, tirés des Archives nationales, des archives du Ministère des affaires [online]. [Cit. 2011-05-08]. S. 328. Dostupné online.
  38. ↑ Chastenet , s.  129.
  39. ↑ CHANTERANNE, David. 1810 : Napoléon épouse Marie-Louise, mariage politique et idylle romanesque [online]. 2010-06-20, [cit. 2010-06-23]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  40. ↑ a b Herre, s . 99, 100.
  41. ↑ Schiel , s.  100, 104, 112.
  42. ↑ a b c d Herre, s.  130, 132.
  43. ↑ Herre, s.  103.
  44. ↑ Herre, s.  120.
  45. ↑ Fraser, s. 480
  46. ↑ Schiel , s.  113.
  47. ↑ Herre, s.  126.
  48. ↑ DAMAMME, Jean-Claude. Lannes: Maršal impéria. [s.l.] : Payot, 1999.
  49. ↑ Herre, s.  129.
  50. ↑ Herre, s.  213.
  51. ↑ Herre, s.  135, 136.
  52. ↑ Herre, s.  138.
  53. ↑ Herre, s.  140.
  54. ↑ Schiel , s.  133.
  55. ↑ GALLO, Max. Cisár kráľov. [s.l.] : Pocket, 2006. S. 453 - 456.
  56. ↑ Chastenet , s.  167.
  57. ↑ a b c TULARD, Jean. Napoleon II. [s.l.] : Fayard, 1996. ISBN 2-213-02966-0. S. 87.
  58. ↑ Chastenet , s.  173.
  59. ↑ Tulard, s. 61
  60. ↑ a b Herre, s. 118-119 .
  61. ↑ Chastenet , s.  174.
  62. ↑ Schiel , s.  155-157.
  63. ↑ Chastenet , s.  202-214.
  64. ↑ Castelot , s.  480.
  65. ↑ Chastenet , s.  226, 217.
  66. ↑ Herre, s.  151.
  67. ↑ Chastenet , s.  235.
  68. ↑ Herre, s.  154.
  69. ↑ Chastenet , s.  245.
  70. ↑ Chastenet , s.  243.
  71. ↑ Chastenet , s.  248.
  72. ↑ Herre, s.  159.
  73. ↑ Chastenet , s.  249.
  74. ↑ Chastenet , s.  258.
  75. ↑ Schiel , s.  184.
  76. ↑ Herre, s.  170.
  77. ↑ Napoleon Bonaparte [online]. [Cit. 2011-02-02]. Dostupné online.
  78. ↑ Les insuffisantes finances napoléoniennes : Une des causes de l'échec de la tentative d'hégémonie européenne (1799-1814) [online]. [Cit. 2011-06-29]. Dostupné online.
  79. ↑ La conscription sous le Premier Empire [online]. [Cit. 2011-06-29]. Dostupné online.
  80. ↑ Herre, s.  175.
  81. ↑ Schiel , s.  197.
  82. ↑ DE MARTENS, Charles. La conférence franco-alliée Châtillon-sur-Seine [online]. [Cit. 2011-06-28]. Dostupné online.
  83. ↑ Chastenet , s.  282.
  84. ↑ Schiel , s.  203.
  85. ↑ Chastenet , s.  280.
  86. ↑ Herre, s.  182.
  87. ↑ a b Chastenet, s .  291.
  88. ↑ Schiel , s.  215.
  89. ↑ Chastenet , s.  292.
  90. ↑ Herre, s.  294.
  91. ↑ a b c Herre , s.  192, 193.
  92. ↑ Abdication et adieux de Napoléon Ier [online]. [Cit. 2011-06-29]. Dostupné online.
  93. ↑ Tulard, s. 89
  94. ↑ PEYRUSSE, Guillaume. En suivant Napoléon, mémoires 1809-1815. Dijon : Edition Cléa, 2009. ISBN 9782913835887.
  95. ↑ Herre, s.  196.
  96. ↑ Chastenet , s.  323.
  97. ↑ Schiel , s.  245.
  98. ↑ a b Herre, s.  200, 202.
  99. ↑ a b c d e f g h i j k l m n Lasagni, Absburgo
  100. ↑ Castelot , s.  685.
  101. ↑ a b Herre, s .  219.
  102. ↑ a b Castelot, s .  688.
  103. ↑ a b de Sauvigny, 246 - 247
  104. ↑ a b Schiel , s.  293.
  105. ↑ Herre, s.  232, 233.
  106. ↑ Herre, s.  236.
  107. ↑ Marchi , s.  195.
  108. ↑ Marchi , s.  196.
  109. ↑ Marchi , s.  198.
  110. ↑ Marchi , s.  199.
  111. ↑ Marchi , s.  200.
  112. ↑ Marchi , s.  201.
  113. ↑ Herre, s.  243, 244.
  114. ↑ Chastenet , s.  398.
  115. ↑ Herre, s.  243 a 244.
  116. ↑ Marchi , s.  214.
  117. ↑ Herre, s.  246.
  118. ↑ Marchi , s.  214, 215.
  119. ↑ a b Marie-Louise de Habsbourg-Lorraine (1791 - 1847) L'atout dynastique de Napoléon [online]. [Cit. 2011-06-28]. Dostupné online.
  120. ↑ a b Herre, s .  249-250.
  121. ↑ a b Chastenet, s .  404.
  122. ↑ Altesse sérénissime le duc de Reichstadt [online]. [Cit. 2011-06-28]. Dostupné online.
  123. ↑ Marchi , s.  215.
  124. ↑ a b Pamprolini, s. 116, 117.
  125. ↑ Herre, s.  256.
  126. ↑ a b Herre , s.  260-263.
  127. ↑ Marchi , s.  219.
  128. ↑ a b Marchi , s.  220.
  129. ↑ a b Marchi , s.  222.
  130. ↑ a b c Herre , s.  279, 280.
  131. ↑ Lasagni, Linati Filipo Luigi
  132. ↑ Schiel , s.  333.
  133. ↑ a b c Schiel, s .  335-338.
  134. ↑ Pietro Pedrotti, La missione del barone Marchshall nei ducati di Modena a di Parma nel, Modena
  135. ↑ Schiel , s.  340-343.
  136. ↑ Marchi , s.  232.
  137. ↑ Schiel , s.  345-347.
  138. ↑ Schiel , s.  350.
  139. ↑ a b Herre, s .  290.
  140. ↑ Marchi , s.  234.
  141. ↑ a b c d e Schiel , s.  354, 355.
  142. ↑ Max Billard, Manželia Márie Lujzy, Perrin, s.  300.
  143. ↑ a b Chastenet, s .  445.
  144. ↑ a b Marchi , s.  243.
  145. ↑ Schiel , s.  351.
  146. ↑ Herre, s.  238.
  147. ↑ Herre, s.  5.
  148. ↑ Mezzadri , s.  82, 83.
  149. ↑ Goldoni, s. 163
  150. ↑ Schiel , s.  339.
  151. ↑ Marzio Dall'Acqua, Enciclopedia di Parma, Miláno, Franco Maria Ricci, 1998, s.  438.
  152. ↑ Maria Luigia d’Asburgo [online]. [Cit. 2011-02-05]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • HERRE, Franz: Marie Luisa : Napoleon byl její osud. Praha : Ikar CZ 2011, 240 s. ISBN 978-80-249-1470-1
  • CASTELOT, André. Napoleon. Paríž : Perrin, 2008.
  • CHASTENET, Geneviève. Mária Lujza - zabudnutá cisárovná. Paríž : [s.n.], 1982.
  • FRASER, Antonia. Mária Antoinetta. Miláno : Mondadori, 2003. ISBN 88-04-50677-6.
  • GOLDONI, Luca. Maria Luigia donna in career. Miláno : Rizzoli, 1991. ISBN 88-17-84132-3.
  • LASAGNI, Roberto. Dizionario biografico dei Parmigiani. [s.l.] : [s.n.], 1999.
  • MARCHI, Adele Vittoria. Parma a Viedeň. Parma : Artegrafica Silva, 1988.
  • MEZZADRI, Achille. Carlo Francesco Caselli: dôverný poradca Márie Lujzy. [s.l.] : [s.n.], 1978.
  • PAMPROLINI, Marianna. La Duchessa Maria Luigia, vita familiare alla Corte di Parma. Bergamo : [s.n.], 1942.
  • SCHIEL, Irmgard. Maria Luigia - Una donna che seppe amare e chepe seppe governare. Miláno : Longanesi, 1997. ISBN 88-304-0232-X.
  • SPINOSA, Antonio. Mária Lujza - žena ktorá zradila Napoleona. Miláno : Mondadori, 2004. ISBN 88-04-53143-6.
  • SOLMI, Angelo. Maria Luigia Duchessa di Parma. Miláno : Rusconi libri, 1985. ISBN 88-18-23003-4.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Marie-Louise d'Autriche na francúzskej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mária_Lujza_Habsbursko-lotrinská&oldid=7950382“