Georgij Vasilievič Čičerin
| Georgij Vasilievič Čičerin | |
| Georgij Vasilievič Čičerin | |
 Georgij Vasilievič Čičerin (Георгий Васильевич Чичерин) | |
| Narodenie | 24. november 1872 Karaul, Tambovská oblasť, Ruská ríša, teraz Rusko |
|---|---|
| Úmrtie | 7. júl 1936 (63 rokov) Moskva, Sovietsky zväz, teraz Rusko |
| Štátna príslušnosť | Sovietsky zväz |
| Zamestnanie | politik |
| Známy vďaka | boľševický revolucionár a politik, prvý sovietsky minister zahraničných vecí |
| Odkazy | |
| Commons |  Georgij Vasilievič Čičerin |
Georgij Vasilievič Čičerin (rus. Георгий Васильевич Чичерин; * 24. november 1872, Karaul, Tambovská oblasť, Ruská ríša, teraz Rusko – † 7. júl 1936, Moskva, Sovietsky zväz, teraz Rusko) bol ruský marxistický revolucionár a sovietsky politik, ktorý od marca 1918 do júla 1930 pôsobil ako prvý ľudový komisár zahraničných vecí v sovietskej vláde.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Detstvo a začiatky kariéry
[upraviť | upraviť zdroj]Georgij Čičerin, vzdialený príbuzný Alexandra Puškina, sa narodil v starej šľachtickej rodine. Narodil sa na panstve svojho strýka Borisa Čičerina v Karaule v Tambove. Jeho otec Vasilij N. Čičerin bol diplomat zamestnaný na ministerstve zahraničných vecí Ruského impéria.
Jeho strýko bol vplyvný právny filozof a historik. V mladosti Čičerina fascinovala história, klasická hudba, najmä Richard Wagner, a Friedrich Nietzsche, čo boli vášne, ktorým sa venoval po celý život. Napísal knihu o Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi a ovládal všetky hlavné európske jazyky a niekoľko ázijských jazykov. Po absolvovaní Petrohradskej univerzity, kde získal titul z histórie a jazykov, Čičerin v rokoch 1897 až 1903 pracoval v archívnom oddelení ruského ministerstva zahraničných vecí.
V roku 1904 Čičerin zdedil majetok svojho slávneho strýka v Tambovskej gubernii a veľmi zbohatol. Svoj nový majetok okamžite využil na podporu revolučných aktivít v období pred ruskou revolúciou v roku 1905 a koncom toho istého roku bol nútený utiecť do zahraničia, aby sa vyhol zatknutiu. Nasledujúcich 13 rokov strávil v Londýne, Paríži a Berlíne, kde sa pridal k menševickej frakcii Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany a aktívne pôsobil v emigrantskej politike. V cisárskom Nemecku sa podrobil lekárskemu ošetreniu v snahe vyliečiť svoju homosexualitu.
Protivojnová činnosť v Británii
[upraviť | upraviť zdroj]Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 zaujal Čičerin protivojnový postoj, ktorý ho zblížil s boľševikmi Vladimira Lenina. V roku 1915 sa presťahoval do Británie, kde čoskoro nadviazal priateľstvo s Mary Bridges-Adamsovou, aktivistkou Ligy plebsu a zakladajúcou členkou Central Labour College. Obaja založili Russian Political Prisoners and Exiles Relief Committee (Výbor pre pomoc ruským politickým väzňom a exulantom), organizáciu, ktorá pokračovala v dlhej tradícii britskej spoločnosti na podporu obetí cárskych represií.
V roku 1917 ho zatkla britská vláda za jeho protivojnové spisy a niekoľko mesiacov strávil v Brixtonskej väznici.
Boľševická vláda
[upraviť | upraviť zdroj]Boľševici sa v Rusku dostali k moci po októbrovej revolúcii v roku 1917. Prvý šéf Komisariátu zahraničných vecí, ktorý nahradil ministerstvo zahraničných vecí, Lev Trockij, zabezpečil Čičerinovo prepustenie a bezpečný odchod do Ruska výmenou za britských poddaných, ktorí boli zadržiavaní v Rusku, vrátane Georgea Buchanana, britského veľvyslanca.
Po návrate do Ruska začiatkom roka 1918 sa Čičerin formálne pridal k boľševikom a bol vymenovaný za Trockého zástupcu počas rokovaní, ktoré viedli k Brestlitovskému mieru. Po podpísaní zmluvy koncom februára 1918 sa Trockij, ktorý presadzoval inú politiku, začiatkom marca vzdal svojej funkcie. Čičerin sa stal zastupujúcim vedúcim komisariátu a 30. mája bol vymenovaný za komisára pre zahraničné veci. Dňa 2. marca 1919 bol jedným z piatich mužov, ktorí predsedali prvému kongresu Kominterny.
Čičerin viedol pronemeckú zahraničnú politiku v súlade so svojimi protibritskými postojmi, ktoré si vytvoril počas svojho pôsobenia na ministerstve zahraničných vecí, keď Británia blokovala ruskú expanziu v Ázii. V roku 1920 dokonca navrhol Leninovi, ktorý s tým súhlasil, aby sa anglickí robotníci formovali do dobrovoľníckych jednotiek. Sovietske vojská sa blížili k Varšave, ale z tejto myšlienky zišlo.
V júli 1918 sa jeho blízky priateľ Ulrich von Brockdorff-Rantzau stal novým nemeckým veľvyslancom po tom, čo jeho predchodcu grófa Wilhelma Mirbacha zastrelili počas povstania ľavicovej frakcie.
V roku 1922 sa Čičerin zúčastnil na konferencii v Janove a podpísal s Nemeckom Rapallskú zmluvu. Prosil Lenina, aby nezmaril Janovskú konferenciu, pretože veril, že by to uľahčilo získanie zahraničných pôžičiek. Čičerin presadzoval politiku spolupráce s Nemeckom a nadviazal užšie pracovné vzťahy s Brockdorffom-Rantzauom.
Čičerin tiež viedol diplomatické rokovania s pápežským nunciom Eugeniom Pacellim, budúcim pápežom Piom XII. o postavení rímskokatolíckej cirkvi v novovzniknutom Sovietskom zväze.
Dňa 10. apríla 1923 Čičerin napísal list svojmu kolegovi z politbyra Josifovi Stalinovi, v ktorom opísal medzinárodné politické dôsledky nedávneho procesu s monsignorom Konstantym Budkiewiczom a jeho popravy vo väznici Lubjanka na Veľkonočnú nedeľu. V Amerike, Francúzsku a Spojenom kráľovstve utrpeli snahy o diplomatické uznanie ZSSR veľký neúspech.
Keď Josif Stalin v roku 1924 nahradil Lenina, Čičerin zostal ministrom zahraničných vecí a Stalin si jeho názory vážil. V roku 1928 Čičerin vyhlásil, že chce zlepšiť vzťahy s kapitalistickými krajinami, aby podporil zahraničné investície. Túto politiku Stalin nadšene podporoval a politbyro ju schválilo na prelome rokov 1927 a 1928. Stalin povedal, že „sotva možno pochybovať o tom, že súdruh Čičerin je lepšie informovaný o náladách v zahraničných investičných kruhoch než ktokoľvek z nás".
Hoci bol Čičerin známy svojimi workoholickými návykmi, od novembra 1926 do júna 1927 a od septembra 1928 do januára 1930 bol odstavený na vedľajšiu koľaj, pričom sa liečil v Nemecku alebo na Francúzskej riviére. Vo februári 1927 Čičerin kritizoval Nikolaja Bucharina za jeho prejavy, ktoré mali negatívny postoj k sovietsko-nemeckým vzťahom: „Bolo to obzvlášť nebezpečné kvôli zhoršeniu vzťahov medzi ZSSR a Veľkou Britániou". Čičerin povedal: „V čase, keď Briti pracujú proti nám, musíme sa starať o naše vzťahy s inými štátmi. Musíme takéto vzťahy pestovať."
Čičerin zohral významnú úlohu pri nadväzovaní formálnych vzťahov s Čínou a pri koncipovaní politiky Kremľa voči Číne. Zameral sa na čínsku východnú železnicu, Mandžusko a mongolskú otázku.
Neskorší život
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1930 Čičerina formálne nahradil jeho zástupca Maxim Litvinov. Jeho posledné roky života zaťažovala pretrvávajúca nevyliečiteľná choroba, ktorá ho vytlačila z okruhu priateľov a aktívnej činnosti a viedla k predčasnej smrti. Keď Čičerin v roku 1936 zomrel, oficiálne štátne noviny Izvestija zhrnuli, že bol vysoko vzdelaný, výnimočný diplomat a opísali ho ako kultivovaného milovníka umenia.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Georgij Vasilievič Čičerin
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Georgy Chicherin na anglickej Wikipédii.