Douglas DC-7

	DC-7
	; Douglas DC-7 United Air Lines
Typ	dopravné/nákladné lietadlo
Výrobca	Douglas Aircraft Company
Prvý let	18. mája 1953
Zavedený	29. novembra 1953
Vyradený	október 2020
Charakter	vyradený
Hlavný používateľ	American Airlines (v minulosti); United Airlines (v minulosti); Eastern Air Lines (v minulosti); Pan Am (v minulosti)
Výroba	1953 – 1958
Vyrobených	338
	Letecký portál

Douglas DC-7 bolo americké dopravné lietadlo vyrábané spoločnosťou Douglas Aircraft Company v rokoch 1953 až 1958. Lietadlá DC-7 boli posledné vrtuľové lietadlá vyrábané spoločnosťou Douglas. Potom sa vyrábali iba prúdové lietadlá ako, napríklad Douglas DC-8 alebo Boeing 707.

Vznik a vývoj

V konkurenčnom boji medzi Lockheedom a Douglasom, o priazeň veľkých leteckých spoločností, sa podarilo v roku 1950 dostať Lockheedovi značne dopredu. Uviedol na trh predĺženú verziu Constellationu L-1049, schopnú niesť až 92 cestujúcich. V ďalšom vývoji neskôr uplatnil motory Wright R-3350-DA3 „Turbo Compound“ s výkonom 2389 kW. Dopravné lietadlo L-1049C, ktoré bolo nasadené na linky TWA v septembri 1953 s týmito motormi, začalo byť nebezpečenstvom pre ďalšiu konkurencieschopnosť Douglasa.

Douglas a dopravná spoločnosť American Airways zvýšili pozornosť už v čase skúšok prvých konkurenčných strojov L-1049, zatiaľ bez kompoundných motorov. Douglasovi bolo jasné, že bude musieť znovu predĺžiť trup svojich lietadiel a využiť znova jedinečný nosný systém stroja DC-4, samozrejme po výraznom vystužení a použití silnejších materiálov. Nový Douglas DC-7 bol zalietaný 18.5.1953 a v podstate predstavoval predĺženú verziu DC-6B. Interiér mohol pojať 66 až 95 cestujúcich (v úprave coach). To všetko znamenalo, že vzletová hmotnosť oproti DC-6B vzrástla o 7 ton. Dovtedajšie motory R-2800 však na takúto hmotnosť nestačili, preto Douglas musel tiež siahnuť po motoroch Wright R-3350-18DA1, s výkonom 2389 kW. Tieto motory umožnili DC-7 dosiahnuť väčšiu rýchlosť ako mal Super Constellation L-1049G, pričom v dolete za nim zaostával len nepatrne.

Nasadenie

V novembri 1953 nastúpili DC-7 vo farbách spoločnosti American Airlines na trati New York – Los Angeles a po prvýkrát v dejinách transkontinentálnej americkej dopravy ju boli schopné preletieť oboma smermi bez medzipristátia, pričom najlepší letový čas bol 8,25 hodiny. DC-7 prebrala tiež spoločnosť United Air Lines a celá produkcia tvorila zanedlho 120 ks. DC-7 boli v polovici 50.tych rokov pýchou významných leteckých spoločností.

Najväčší dolet DC-7 bol 7130 km. Douglasovi sa ho podarilo jednoduchým trikom predĺžiť až na 8000 km a to tak, že pri ďalšej verzii DC-7B z roku 1955 inštaloval do zadných častí motorových gondol prídavné palivové nádrže. Zásoba sa tak zväčšila z 20 760 l na 24 000 l, a zároveň sa zvýšil obchodný náklad z 9,3 t na 10,3 t. Aby stroj napriek tomu dokázal vzlietnuť, boli inštalované výkonnejšie motory R-3350-18DA4, o sile 2499 kW. Strojov DC-7B bolo postavených 95 kusov.

DC-7 a DC-7B znamenali výrazné zlepšenie dopravy na transatlantických tratiach. Neboli však prevádzkovo ekonomické a navyše sa v nich cestujúci necítili dobre. Hladina hluku v kabíne bola značne vysoká, okolo 76 dB, ľudia trpeli silnými vibráciami, ktoré sa napriek snahám konštruktérom nepodarilo odstrániť. Bolo zrejmé, že technické možnosti piestových motorov sa blížia k svojmu koncu a ani úprava „Turbo Compound“ im nepredĺžila život. Nové stroje s prúdovými alebo turbovrtuľovými motormi rýchlo nahrádzali vo veľkých leteckých spoločnostiach dovtedy používané DC-7 a DC-7B. Tie potom doslúžili hlavne ako nákladné, v úprave DC-7F, s veľkými dverami a vystuženou podlahou.

Varianty

DC-7
DC-7B
DC-7C
DC-7D (nepostavený)

Používatelia

Letecké spoločnosti

K dnes už historickým používateľom lietadiel DC-7 patrí: Aeroméxico, Alitalia, American Airlines, BOAC, Braniff International Airways, Caledonian Airways, Delta Air Lines, Eastern Air Lines, Japan Airlines, KLM, National Airlines, Northwest Orient, Panair do Brasil, Pan American World Airways, Sabena, SAS, South African Airways, Swissair, THY, TAI a United Airlines.

Vojenskí používatelia

Letecké spoločnosti a počet lietadiel

Letecká spoločnosť	DC-7	DC-7B	DC-7C	Poznámky
Alitalia	0	0	6
American Airlines	34	24	0
British Overseas Airways Corporation	0	0	10
Braniff International Airways	0	0	7
Continental Air Lines	0	5	0
Delta Air Lines	10	10	0
Eastern Air Lines	0	49	0
Japan Air Lines	0	0	4
KLM	0	0	15
Mexicana de Aviación	0	0	4
National Airlines	4	4	0
Northwest Orient	0	0	14
Pan American-Grace Airways	0	6	0
Pan American World Airways	0	6	27
Panair do Brasil	0	0	2
Sabena	0	0	10	3 lietadlá boli prenajaté
Scandinavian Airlines System	0	0	14
South African Airways	0	4	0
Swissair	0	0	5
Transports Aériens Intercontinentaux	0	0	4
United Air Lines	57	0	0
Douglas Aircraft	0	2	0	Projekt bol zrušený ešte pred dodaním
	0	1	0	Prototyp DC-7B bol dodaný spoločnosti Delta Air Lines
	0	0	1	Prototyp DC-7C bol dodaný spoločnosti Panair do Brasil
Spolu	105	111	122	Celkom bolo vyrobených 338 lietadiel

Špecifikácie (DC-7)

Technické údaje

Posádka: 3 alebo 4
Kapacita: 99 alebo až 105 cestujúcich
Dĺžka: 37 m
Rozpätie: 42 m
Výška: 10,50 m
Plocha krídel: 152 m²
Hmotnosť prázdneho lietadla: 33 005 kg
Maximálna vzletová hmotnosť: 65 000 kg
Pohonná jednotka: 4 × hviezdicový piestový motor Wright R-3350-18EA1, každý s výkonom 2 535 kW

Výkony

Maximálna rýchlosť: 653 km/h
Cestovná rýchlosť: 570 km/h
Dolet: 7 410 km (DC-7) / 9 070 km (DC-7C)
Dostup: 7 600 m
Stúpavosť: 318 m/min
Plošné zaťaženie: 427,6 kg/m²
Pomer výkon/hmotnosť: 160 W/kg

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Douglas DC-7

Zdroje

NĚMEČEK, Václav: Atlas Letadel, svazek 2. Praha: Nakladatelství dopravy a spojů, 1980

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Douglas DC-7 na anglickej Wikipédii.

Letecký portál