Dialektika

Dialektika môže byť:

(v stredoveku) logika; dialektika zahŕňala aj filozofiu (stredovek) ako súhrn všetkých vied; súčasť trivia, druhé zo siedmich slobodných umení,
teoretické úsilie o riešenie otázok podstaty, jednoty a foriem pohybu,
umenie zaobchádzať s pojmami; umenie logicky myslieť, uvažovať; umenie viesť diskusiu; umenie výrečnosti,
metóda skúmania protirečení v samej podstate.

Názory na dialektiku

Platón - dialektika je umenie rozlišovať; cieľom dialektiky je odkrývať podstatu, skrytý zmysel vecí tohto sveta, ktoré súc podobné tajomným gestám, šifrám, slovám neznámej reči predstavujú sa nášmu zmyslovému poznaniu. Dialektika má teda u Platóna význam metafyziky, ontológie; dialektika je metódou filozofovania.

Aristoteles - dialektika je spôsob pravdepodobného usudzovania a umenie rozlišovať. Dialektika nemá status vedy, pretože to nie je cesta k pravde, ale skôr návod na vedenie odbornej diskusie o tom, čo má platiť ako pravda. Dialektika je takto menej ako veda, ale na druhej strane viac ako (iba) rétorika, ktorá chce presvedčovať bez toho, aby si robila starosti o pravdivosť či len zdanlivosť toho, o čom sa hovorí.

Pierre Abélard - dialektika je umenie rozlišovať pravdu od lži. Predmetom dialektiky je slovo ako vyjadrenie myšlienok a myšlienky ako pojmy, ktoré zodpovedajú predmetom.

Hegel - dialektika je zákonitosť myslenia (dialektika je myslenie o myslení) i skutočnosti, ktorá postupuje čiastkovými negáciami (téza, antitéza) a rieši protiklady prechodom k syntézam, ktoré sú zasa len dočasné a predurčené k tomu, aby boli opäť postupne prekonané. Dialektika je práca negatívneho vlastná všetkému vznikaniu, poháňa každú zvláštnu oblasť dejín, či už ide o dejiny prírody, či dejiny filozofie samej. Protirečenia pochádzajú zo samej veci a poukazujú na nevyhnutnosť presahovať konečnosť - toto presahovanie je práve dialektika. Dialektika je sebazrušenie konečných určení a ich prechod do svojho protikladu. Dialektika je veda, nie je to iba subjektívne mudrovanie, je to princíp, ktorým sa do obsahu vedy dostáva imanentná súvislosť a nevyhnutnosť vzniku rozdielov (dialektika už nie je iba umením rozlišovať.) Každý pojem zo seba samého smeruje k svojmu protikladu a z tohto samopohybu pojmov sa utvára totalita jednej absolútnej idey, ktorá tvorí základ sveta.

Søren Kierkegaard - dialektika je mystické úsilie vyjsť zo seba samého, prekročiť hranice rozumu, prekonať neprekonateľné, riešiť neriešiteľné paradoxy (paradoxná dialektika). Človek sa dostáva do nemožnosti a absurdity; jeho duševná činnosť je neustálym pohybom rezignácie a strachom sa chvejúcej viery. Kierkegaardovská dialektická technika spočíva vo vyostrovaní paradoxu, v postupe od ironického buď-alebo cez pátos strachu a chvenia až k absolútnemu existenciálnemu paradoxu, k bohu, ktorý tvorí všetko z ničoho a obracia všetko v nič. Najväčším paradoxom myslenia je odhalenie niečoho, čo sa samo nedá myslieť, posledného predpokladu, boha. Kierkegaard napríklad tematizuje Abraháma ako rytiera čistej viery a zároveň potenciálneho synovraha, pričom hľadá riešenie paradoxu, ako je možné urobiť z vraždy bohumilý skutok.