Dánčina
| Dánčina (dansk) | |
| Štáty | Dánsko, Faerské ostrovy, Grónsko, Šlezvicko-Holštajnsko |
|---|---|
| Región | Severná Európa |
| Počet hovoriacich | okolo 5,5 milióna |
| Klasifikácia | Indoeurópske jazyky |
| Písmo | latinka |
| Postavenie | |
| Úradný jazyk |  Dánsko Faerské ostrovy Európska únia Severská rada |
| Regulátor | Dánsky jazykový ústav |
| Jazykové kódy | |
| ISO 639-1 | da |
| ISO 639-2 | dan |
| ISO 639-3 | dan/jut |
| Wikipédia | |
| Adresa | da.wikipedia.org |
| Pomenovanie | Wikipedia, den frie encyklopædi |
| Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |
Dánčina je germánsky jazyk. Je rodným jazykom približne piatich miliónov ľudí žijúcich v Dánskom kráľovstve, vrátane Faerských ostrovov a Grónska, patriacich k ríši. Mimo územia Dánskeho kráľovstva je dánčina rodným jazykom početných menšín v Šlezvicku v Spolkovej republike Nemecko a v rôznych oblastiach USA, napríklad v Solvangu v Kalifornii. Dánska menšina (asi 10 000 ľudí) žije aj na slnečnom pobreží Španielska.
Dánčina (v Dánsku) sa vnútorne člení na tri hlavné dialektové oblasti: západnú (kontinentálnu), ostrovnú (zahŕňajúc všetky veľké ostrovy okrem Læsø, Samsø, Anholt a Bornholm) a východnú, ktorá zahŕňa už len ostrov Bornholm. Západná oblasť sa ďalej ešte delí na západo-, južno- a východojutskú oblasť.
Historický vývin
[upraviť | upraviť zdroj]Z historického hľadiska patrí dánčina k východnej vetve severogermánskych jazykov. Odlišuje sa od západoškandinávskych jazykov tzv. východoškandinávskou monoftongizáciou. Pri monoftongizácii dochádza k zmene, pri ktorej sa z diftongov stávajú monoftongy – napr. /au/ → /o:/ (isl. hlaupa − dán. løbe), /ei/ → /e:/ (isl. steinn − dán. sten), rovnako aj pri príslušných umlautovaných formách /øy/ → /ø/ (isl. eyra – dán. øre). Ďalšie zmeny, napr. lámanie, nie sú veľmi spoľahlivým kritériom, pretože sa na severogermánskom území môžu, ale aj nemusia vyskytovať (napr. isl. a far. mjólk, nór. nynorsk mjølk, švéd. mjölk − dán. mælk, nór. bokmål melk).
Zo všetkých kontinentálnych škandinávskych jazykov sa dánčina najviac vzdialila od hláskového systému staroseverského jazyka. Toto sa odráža nielen na veľkom rozdieli medzi výslovnosťou a písaním dnes, ale už v období neskorého stredoveku. Tu je dôležité spomenúť aspoň tri hláskové zmeny, ktoré majú základ v silnom hromadení prízvuku na prízvučnej (prvej) slabike. Sú to redukcia neprízvučných samohlások na /ə/, ktorá nezasiahla východnú dánčinu (stn. kasta > dán. kaste), pričom v záp. dán. nastala strata hlásky (jut. kastØ), ďalej oslabenie záverových spoluhlások /p, t, k/ > /b, d, g/ v 12. storočí (švéd. gripa − dán. gribe) a oslabenie trených hlások (spirantov) /b, d, g/ > /ß, ð, γ/ a neskôr často >Ø.
Morfológia
[upraviť | upraviť zdroj]- Flektívny systém nie je veľmi rozsiahly. U podstatných mien všetky pádové koncovky, až na genitív, v priebehu vývoja vymizli. V genitíve sa pridáva k podstatnému menu koncovka -s, ale keď slovo už konči na -s, je koncovka -': Jens' bil = Jensovo auto
- Pri slovesách ešte existujú flektívne koncovky, ktoré sa ale už nevsťahujú na číslo a osobu. Pre každý slovesný čas existuje jedna spoločná flektívna koncovka. V prítomnom čase je to -r/ -er, v minulom čase -ede/-te, s výnimkou silných slovies. Zložené slovesné tvary ako perfektum alebo plusquamperfektum sa tvoria pri pohybových slovesách a slovesách zmeny stavu pomocou slovesa være, inak pomocou slovesa have a príčastia minulého. Pri silných slovesách pri tvorení slovesných časov – préterita a príčastia minulého (u perfekta a plusquamperfekta), dochádza ku zmene kmeňovej samohlásky. Na vyjadrenie budúceho deja sa používa buď tvar prítomného času alebo tvar zložený z pomocného slovesa (napr. skal) a infinitívu. Tvary konjunktívu, až na niekoľko ustálených slovných spojení, z morfologického hľadiska vymizli. Na vyjadrenie pasívu sa používajú tri formy. Dve na vyjadrenie priebehu: pomocou sufigovanej koncovky -s (Døren males.) alebo pomocou slovesa blive (Døren bliver malet.) a jedna na vyjadrenie stavu (Døren er malet.). Reflexívne a recipročné vzťahy sa vyjadrujú, pokiaľ je to sémanticky možné, pomocou sufigovanej koncovky -s (de slås – bijú sa). V dánčine existujú tiež deponenciá (slovesá v trpnom tvare, ale s aktívnym významom), napr. synes, findes atď.
- Pri privlastňovacích zámenách existujú v tretej osobe singuláru popri formách genitívu hans, hendes aj zvratné formy sin, sit, sine. Tieto privlastňovacie zámená sa používajú len pre osoby (a niektoré domáce zvieratá), pri neživotných veciach sa používa privlastňovanie pomocou príslušných privlastňovacích zámen v genitíve dens, dets, deres. Pre 1. a 2. osobu plurálu sa používajú tiež privlastňovacie zámená v genitíve vores a jeres.
- Systém čísloviek sa zdá byť cudzincovi dosť komplikovaný. Pochádza z tzv. dvadsiadkového systému, ktorý sa do jazyka začlenil v neskorom stredoveku. Jeho zvyšky môžeme pozorovať aj vo francúzštine. V dánčine sa používa násobok (-sinde) starých polovičných čísel. Číslo 50 tak zodpovedá ½3x20 = halvtreds (indstyve), 70 – polovici zo štyroch (3,5) krát dvadsať, 80 – štyrikrát dvadsať, 90 – polovici z piatich (4,5) krát dvadsať. V dnešnom jazyku sa používajú ich skrátené tvary (50 – halvtreds, 60 – treds, 70 – halvfjerds, 80 – firs, 90 – halvfems). Ak sa príslušné tvary používajú ako radové číslovky musí sa použiť dlhá forma: den halvtredsindstyvende fødselsdag (50. narodeniny).
- Skloňovanie prídavných mien je porovnateľné so skloňovaním určitého člena. V singulári sa pri silnom skloňovaní rozlišuje spoločný (Ø) od stredného rodu (-t) a v pluráli majú oba rody koncovku -e. Pri slabom skloňovaní sa u prídavných mien vyskytuje len koncovka -e, ktorej predchádza určitý člen den/det/de.
- Príslovky sa môžu tvoriť z prídavných mien pridaním koncovky -t. Toto pravidlo sa nedá uplatniť, ak neexistuje príslušné prídavné meno, alebo podobne ako pri tvorení niektorých prídavných mien stredného rodu nie je možné pridať koncovku -t. Napríklad pri tých, ktoré končia na -sk (frisk), alebo pri príslovkách vyjadrujúcich stupeň (han var rigtig glad).
Výslovnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Typickým znakom dánskej výslovnosti je tzv. ráz – hlasivky sa na krátku dobu stiahnu a vzápätí uvoľnia, pričom vznikne zvuk. Tento môže sprevádzať samohlásky a niektoré spoluhlásky. Neexistuje pevné pravidlo kedy ráz treba použiť. Ráz je typický pre výslovnosť Dánov žijúcich v Kodani alebo na ostrove Sjaelland a menej typický pre dialekt v južnom Jutsku.
- Samohlásky
Dánčina má viac samohlások ako slovenčina. V sjaellandskej/kodaňskej variante má dánčina 13 krátkych a 12 dlhých vokalických foném. V západnej forme štandardnej dánčiny je to 10 vokalických foném, pričom každá môže byť dlhá alebo krátka.
- Dvojhlásky
Dánčina má 11 fonematických dvojhlások. V písanom texte je ich len ťažko rozoznať, keďže môžu byť reprezentované dvojicami písmen ako napr. <ag>, <av>, <af> – výslovnosť /au/; <ev>, <eb> – výslovnosť /eu/; <eg>, <ig>, <ek> – výslovnosť /ai/ atď. Je možné rozdeliť ich do týchto dvoch skupín:
- končiace na i:
- /ui/, /ɔi/, /ai/
- končiace na u:
- /au/, /ɔu/, /œu/, /øu/, /yu/, /ɛu/, /eu/, /iu/
- Spoluhlásky
Systém dánskych spoluhlások nie je taký rozsiahly ako v slovenčine. Existujú tu nasledovné fonémy:
- /p/, /t/, /k/
- /b/, /d/, /g/
- /f/, /s/
- /v/, /ð̞/, /j/ (/Ɣ/)
- /m/, /n/, /ŋ/
- /l/, /ʀ/
Vedú sa polemiky o tom, či v dánčine vôbec existuje š, či ešte existuje /Ɣ/ a či sa má vokalizované r vnímať ako samohláska /ɐ/. Človeku, ktorý sa učí dánčinu ako cudzí jazyk môže robiť problém hláska /ð̞/, ktorej výslovnosť leží niekde medzi anglickým /ð/ a slovenským l.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- Braunmüller, Kurt - Die skandinavischen Sprachen im Überblick, Tübingen, 1999
- Fix-Bonner, Hans - Kompakt Grammatik Dänisch, Stuttgart, 2003
- Becker-Christensen, Christian; Widell, Peter - Politikens Nudansk Grammatik, Politikens Forlag, 2003
- Kirsteinová, Blanka; Borg, Blanka: Dánsko-český slovník, Leda, 1999
