Balkánsky polostrov

Mapa Balkánskeho polostrova definovaného ako územia južne od Sávy a Dunaja

Balkánsky polostrov alebo Balkán je hornatý polostrov v juhovýchodnej Európe, obmývaný Jadranským, Iónskym, Krétskym, Egejským, Marmarským a Čiernym morom. Niekedy sa k Balkánu priraďujú aj ostrovy Eubója, Thasos, Sporady, Kyklady, Sarónske, Chorvátske a Iónske ostrovy. Severná hranica je sporná.

Možné definície (severnej hranice) Balkánskeho polostrova:

• územia južne od Sávy a dolného Dunaja
• územia južne od Sávy a dolného Dunaja plus zvyšok Chorvátska, Srbska, Slovinska a Rumunska, prípadne aj Moldavsko
• územia južne od Sávy a dolného Dunaja bez Slovinska a Chorvátska, plus zvyšok Srbska; alternatívne plus Chorvátsko a Rumunsko
• historicky aj:
  • pôvodne (Johann August Zeune 1808): osmanské územia v Európe
  • (rok 1905 a 1911): územia južne od Sávy a Dunaja bez najzápadnejších území, teda vtedajšie Grécko, Srbsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina, európske Turecko, Bulharsko (s Východnou Ruméliou), Dalmácia a prípadne časť Chorvátska a Dobrudža (k tomu mapa z roku 1911[1])

Porovnaj aj stránku Balkán.

Balkánsky polostrov definovaný ako územia južne od Sávy a Dunaja

Takto definovaný polostrov má rozlohu vyše 500 tis. km². Štáty rozkladajúce sa na Balkánskom polostrove sú: Albánsko 100 %, Bosna a Hercegovina 100 %, Bulharsko 100 %, Chorvátsko 49 %, Čierna Hora 100 %, Grécko 84 % (niektoré ostrovy patria do Malej Ázie), Severné Macedónsko 100 %, Srbsko 73 % a európska časť Turecka 5 % (Istanbul).

Balkánsky polostrov

Dejiny

Starovek

Mykénska žena

Balkán patril už od neolitu k najvyspelejším územiam sveta. Je to zapríčinené hlavne jeho polohou, nachádza sa pri Malej Ázii, odkiaľ sa sem z východu dostávala vyspelá kultúra, ktorá ďalej prenikala do západného stredomoria. Známe neolitické a neolitocké kultúry sa nachádzali na celom území polostrova, najznámejšia je tzv. kultúra Sesklo a Dimini v dnešnom Grécku, kde vtedy žili tzv. Pelasgovia, neindoeurópsky kmeň od ktorých potom Gréci prebrali mnohé poznatky. Iné kultúry boli napr. Kultúra Vinča (hlavne v Srbsku), a Kultúra Ezero (v Bulharsku). Z doby bronzovej je najvýznamnejšia tzv. Mykénska kultúra, ktorú vytvorili Achájski Gréci na území južného Grécka. Achájci vytvorili najstaršiu kultúru Grékov, ktorí sa na juhu Balkánu usadzujú medzi 5. – 3. tisícročím pred Kr. a postupne asimilujú pôvodných Pelasgov. Práve Pelasgovia vytvorili na území Grécka vyspelé civilizácie pred príchodom Grékov, známe postneolitické pelasgické kultúry z doby bronzovej sú heladská kultúra a kykladská kultúra. Medzi najväčšie grécke kmene patria Achájci, Ióni, Dóri, Aiolovia, Epirótske kmene (Molosi, Chaončania) a Macedónci, ktorí mohli byť pôvodom Dóri. Na území dnešného Bulharska žili Tráci, ktorí pravdepodobne vznikli zmiešaním pôvodného obyvateľstva s Indoeurópanmi v 2. tisícročí pred Kr. Na území ostatného Balkánu žili Ilýri, etnikum staršie ako Gréci a Tráci. Okolo roku 1200 pred Kr. sa rozpadla najvyspelejšia balkánska civilizácia – mykénska kultúra. Od 8. stor. vzniká klasická antická grécka kultúra. Gréci skombinovali vplyvy z východu (Egypt, Malá Ázia) a rozvynuli jednu z najväčších svetových kultúr, ktorá vo veľkom ovplyvnila susedných Trákov a Ilýrov, ktorí sa kultúrne helenizovali. V 3. stor. získala najväčšiu moc na Balkáne Macedónia, v 2. stor. pred Kr. si Balkán podmaňujú Rimania, ktorí spočiatku dobyli ilýrske kráľovstvo na území dnešného Albánska, neskôr Grécko, severné pobrežia, koncom 1. stor. pred Kr. vnútrozemie a začiatkom 1. stor. po Kr. si definitívne podmanili dovtedy vazalský štát Trácia. V rímskom období sa Balkán stal dôležitým kultúrnym nárazníkom, sever podliehal latinskému vplyvu, juh gréckemu. Hlavne v pobrežných oblastiach od stredného Albánska až po polostrov Istria prevládol latinský živel, boli tu usadení početní rímski kolonisti, ktorí sa pomiešali s pôvodným obyvateľstvom, ktoré sa romanizovalo. Na území dnešného Severného Macedónska a Bulharska prebehla celkom úspešná helenizácia (pogréčtenie). Od prvého storočia tu silnie kresťanstvo. V dobe rímskeho principátu bol Balkán rozdelený na provincie Achaia, Macedonia, Epirus, Moesia, Trácia a Dalmácia. Od 3. stor., počas krízy Rímskeho impéria začínajú rozsiahle barbarské vpády. Balkán vyplienili Góti, Herulovia, Sarmati a v 5. stor. aj Huni. Barbari plienili až po Peloponéz a následne odchádzali s veľkou korisťou. V roku 212 vydal cisár Caracalla edikt, ktorý zaručoval každému slobodnému občanovi ríše rímske občianstvo. Tak zároveň končí privilegovanosť italského obyvateľstva, ktoré dovtedy zastávalo všetky posty (cisári, senátori, úradníci, legionári). Mnoho cisárov 3. a 4. stor. pochádzalo z Balkánu a často mali ilýrsky pôvod (Decius, Aurelianus, Dioklecián, Galerius, Maxentius, Constantius, Licinius, Konštantín Veľký, Valentinianus I., Valens, Iulianus Apostata). Cisár Maximinus Thrax bol tráckeho pôvodu. Od roku 313 je povolené vyznávať kresťanstvo, vzniká riadená cirkevná správa. V roku 330 bolo v gréckej časti Balkánu dostavané nové hlavné mesto ríše, Konštantinopol. Od roku 395 patrí Balkán do Východorímskej (Byzantskej) ríše.

Stredovek

Ortodoxný chrám, Mystras, Peloponéz

Začiatkom 6. stor. prosperovali hlavne územia dnešného Grécka a tiež Konštantinopol, ktorý bol osídlený množstvom obyvateľov, prevažne gréckeho pôvodu. Celkový charakter Byzancie je od 7. stor. grécky, aj keď stále pretrvalo označenie Rímska ríša. V tejto dobe obývali Balkán grécky hovoriaci obyvatelia (dnešné Grécko, Albánsko – juh a stred, Bulharsko – juh, Severné Macedónsko – juh, Turecko), latinsky hovoriace obyvateľstvo (Albánsko – sever, Srbsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Chorvátsko), trácky hovoriace obyvateľstvo (Bulharsko – hlavne vnútrozemie, Severné Macedónsko – východ) a ilýrsky hovoriace obyvateľstvo (Severné Macedónsko, Albánsko, Srbsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina). Známy cisár Justinián I. pochádzal z dnešného Macedónska a rozprával ešte latinsky.
Etnické zloženie sa definitívne zmenilo medzi 7. a 9. stor., kedy Byzancia nevydržala nápor Slovanov od Dunaja. Slovania zaplavili celý Balkán, od severu až po Peloponéz, dobyli takmer všetky strategické byzantské mestá (Naisus, Serdica, Dyrrhachium…), nedobyli jedine Solún, Konštantinopol a Patru. Slovania sa na dobytom území aj usadili a začali sa miešať s pôvodným obyvateľstvom. V Grécku sa Gréci utiahli do hôr, Slovania zničili mnoho antických gréckych miest (Atény, Delfy, Korint, Olympia) a usadili sa na gréckom vidieku. Slovanské obyvateľstvo sa však rýchlo učilo vyspelej kultúre domáceho obyvateľstva. V Grécku obchodovali s Grékmi, ktorí žili vo väčších mestách, v ostatnom Balkáne hlavne s románskym obyvateľstvom. Byzancii sa podarilo oslobodiť aspoň územie dnešného Grécka, v 9. stor. na Peloponéze Slovanov porazila a väčšinu z nich z Grécka vysídlila, územie bolo posilnené gréckym obyvateľstvom z iných území. Slovanské obdobie v Grécku aj dnes pripomínajú mnohé slovanské toponymá. Na území Albánska sa asimilovali Slovania s pôvodným ilýrskym obyvateľstvom a tak pravdepodobne vznikli dnešní Albánci. Je však možné, že Albánci sú potomkovia pôvodného balkánskeho obyvateľstva (Ilýri, alebo Tráci) z iného balkánskeho územia a boli až Slovanmi vytlačení do územia dnešného Albánska, Kosova a Macedónska. Na ostatných územiach Slovania vstrebali pôvodné obyvateľstvo, ktoré sa poslovančilo. V tejto dobe sa poslovančili aj turkickí Bulhari, ktorí sa usadili v Trácii, pomiešali sa s Trákmi a Slovanmi, poslovančili sa a vytvorili tak bulharský národ a Bulharskú ríšu, ktorá ovládla aj dnešné severné Grécko (severná Makedónia), ktoré ostalo až do začiatku 20. stor. slovanské. Zvyšky románskeho obyvateľstva sa udržali na pobreží Jadranského mora a v Istrii až dodnes (sú to Taliani) a tiež roztrúsené po celom Balkáne (Arumuni), ktorí však mohli prísť z Dácie.

Od 8. storočia sa formuje aj vierovyznanie, v tejto dobe boli Slovania christianizovaní gréckymi misionármi, a teda patrili pod byzantskú ortodoxnú cirkev (Konštantinopolský patriarchát), naopak ku Chorvátom sa dostávalo rímskokatolícke vierovyznanie z Franskej ríše a z Talianska. V 10. storočí byzantský cisár Basileios II. dobyl Bulharsko a Byzanciu opäť posunul až k Dunaju. Úspech však netrval dlho, po jeho smrti sa ríša opäť dostala do problémov, Bulharsko sa nakoniec osamostatnilo, rovnako aj Srbsko, vzniká aj Chorvátsko, neskôr pohltené Uhorskom. Do Malej Ázie začínajú prenikať Seldžuckí Turci, Byzancia požiada o pomoc Západ, no križiaci v roku 1204 dobyli Konštantinopol a Byzantská ríša zanikla. Gréci si vytvorili na jej troskách iba tri štáty, dva boli v Malej Ázii, na Balkáne vznikol Epirský despotát, nezávislý štát Grékov. Ostatné Grécko ovládli západné mocnosti, neskôr Benátska republika. Benátčania si podmanili rozsiahle pobrežné územia, Istriu, celé pobrežie Dalmácie, albánske pobrežie, Iónske ostrovy, ostrov Eubója a Peloponéz. Istria a pobrežie Dalmácie boli osídlené hlavne románskym obyvateľstvom, jazykovo príbuzným Benátčanom, navyše v týchto územiach sa usadilo množstvo Benátčanov a tak zabránili poslovančovaniu Románov. Benátskym dialektom sa v týchto územiach rozpráva dodnes. V roku 1261 Gréci oslobodili Konštantinopol a znovuvytvorili Byzantskú ríšu. Tá sa na Balkáne obmedzila len na časť Grécka (časť Peloponézu ostala Benátkam). Benátska republika kontrolovala Istriu, Dalmáciu a Iónske ostrovy. Vzrástla moc Srbov, ktorí dokonca na istý čas ovládli aj Grécko. Rovnako tak do dejín vstupujú aj Albánci, ktorí sa začínajú rozpínať na juh, do Epiru a odtiaľ do ostatného Grécka, odkiaľ však boli vyhnaní, neskôr sa však na niektorých územiach usadili a ich potomkovia tam žijú dodnes, ale za Albáncov sa nepovažujú (Arvaniti). Väčšina Albáncov však prestúpila na islam, uchovali si však svoju reč, no stali sa oporou osmanskej moci na Balkáne, mnohí známi tureckí správcovia Balkánu boli albánskeho pôvodu, pravdepodobne aj Ali paša z Tepeleny.

Osmanská nadvláda

Modrá mešita, Istanbul

Od 15. stor. prenikajú Osmanskí Turci na Balkán, dobyli byzantské mesto Adrianupoli a v roku 1453 Konštantinopol, čím padla Byzantská ríša. Turci aj napriek veľkej snahe Grékov a Benátčanov dobyli pevninské Grécko a grécke ostrovy (iba Iónske ostrovy nikdy nedobyli), odtiaľ smerovali na sever, kde do 16. stor. obsadili všetky balkánske územia až po južné Slovensko. Proti nim sa postavili hlavne Benátčania, ktorí si uhájili pozície v Dalmácii, Istrii a na Iónskych ostrovoch. Turci vysielali do porobených území moslimské obyvateľstvo z Malej Ázie, no najväčšia časť balkánskych Turkov boli potomkovia islamizovaných pôvodných obyvateľov, podobne ako aj v Malej Ázii. V podmanených krajinách vznikali proti tureckej moci vlny odporov, najviac rebelovali Gréci, ktorí hromadne odchádzali do vysokých hôr a organizovali zbojnícke prepady (klefturia), známi sú grécki zbojníci (Klefti, Armatoli). Najväčším mestom bol Konštantinopol, žili tu hlavne Gréci a Turci, ale aj Arméni a Židia. Najväčšia revolúcia proti Turkom vypukla v roku 1821 v Grécku, bola to Grécka vojna za nezávislosť, ktorú viedol Theodoros Kolokotronis. Grécko si tu vybojovalo ako prvé nezávislosť, ale išlo iba o územie dnešného južného Grécka. Slabosť Osmanskej ríše využili aj iné národy. Osamostatnili sa Srbi, Bulhari a neskôr aj Albánci a Čiernohorci. Každý z týchto národov si robil nároky na územia, ktoré mali záujem získať aj druhí. Srbi a Bulhari sa hádali o územie dnešného Severného Macedónska, Gréci a Bulhari o územie dnešnej gréckej Makedónie, Albánci a Srbi o Kosovo a Gréci a Albánci o Severný Epirus (dnešné južné Albánsko). Bosna, kde žili prevažne slovanskí moslimovia patrila Rakúsko-Uhorsku, rovnako tak aj severné Srbsko, Chorvátsko a Istria až po Benátky. Rôzne konflikty vyústili do dvoch balkánskych vojen, Osmanská ríša bola na rozpade a nečinne sa situáciám prizerala. Bulhari a Gréci bojovali o Macedóniu, boje boli tvrdé. Srbi, patriaci do Rakúsko-Uhorska, pod vedením Gavrila Principa zavraždili rakúskeho následníka trónu, čo vyústilo do Prvej sv. vojny. V roku 1919 grécky premiér Eleftherios Venizelos oslobodil od Turkov Makedóniu a Východnú Tráciu, rovnako tak aj grécke časti Malej Ázie. Grékov však nakoniec Turci porazili a tak sa museli stiahnuť, ostala im len Macedónia, zároveň bola zrušená Osmanská ríša a vzniklo Turecko v jeho dnešnej podobe na čele s Mustafom Kemalom Atatürkom.

Moderné obdobie

Arachova, Grécko

Gjirokastër, Albánsko

Po grécko-tureckej vojne bola v roku 1923 dohodnutá výmena obyvateľov medzi Gréckom a Tureckom. Väčšina moslimov (nie len turecky hovoriacich) odišla z Grécka, z Turecka prišlo do Grécka 2 000 000 Maloázijských Grékov, z gréckej Macedónie odišla do Bulharska väčšina slovanského obyvateľstva. V európskom Turecku sa usadilo mnoho Turkov z Grécka, neskôr aj z Bulharska, pretože pred výmenou obyvateľov tu žili najmä Gréci, ale tiež aj Bulhari, ktorí sa tiež vysťahovali do Bulharska. Po prvej sv. vojne vzniklo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (Juhoslávia). Mnoho Slovanov považujúcich sa za Bulharov odišlo z tohto kráľovstva do Bulharska, naopak veľa Turkov z Bulharska dobrovoľne odišlo do Turecka. Mnoho Turkov však stále žilo v Bulharsku a v Juhoslávii. Definitívne stanovené hranice boli aj medzi Albánskom a Gréckom, kde Albánci neskôr zrušili grécku autonómnu časť Severný Epirus, mnoho Grékov odišlo do Grécka. Druhá svetová vojna sa Balkánu dotkla v tzv. grécko-talianskej vojne, kedy grécky premiér Joannis Metaxas odmietol podriadiť sa Benittovi Mussolinimu. Talianske fašistické vojská napadli Balkán a na svoju stranu si získali aj mnohých Albáncov. V Albánsku však boli talianske vojská gréckymi porazené, Metaxas nato rozkázal vyhostiť z Epiru všetkých Albáncov do Albánska. Balkán si podriadili až Nemci, ktorí v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine vytvorili satelitné štáty. Partizánske akcie sa konali hlavne v Srbsku a Grécku. Pod talianskym vplyvom bol vytvorený nezávislý fašistický arumunský štát v severnom Grécku. Po druhej sv. vojne sa Balkán dostal po rusko-americkej dohode pod sféru vplyvu Sovietskeho zväzu. V Grécku však prebehla občianska vojna, protikomunistická akcia, ktorá trvala do roku 1949. Komunisti boli porazení a Gréci vysídlili z krajiny mnoho komunisticky zmýšľajúcich obyvateľov, hlavne Slovanov, ale aj Grékov, ktorí sa usadili aj v Česko-Slovensku. Bola tiež obnovená Juhoslávia, bola tu nastolená komunistická vláda Josipa Broza Tita, v Albánsku vládol tvrdý komunistický diktátor Enver Hodža, ktorý diskriminoval náboženstvo a grécku menšinu. V Bulharsku sa zase komunistická vláda snažila o násilnú asimiláciu Turkov, 300 000 z nich sa vysťahovalo do Turecka. Práve Bulharsko a Albánsko boli najchudobnejšie balkánske krajiny, najvyspelejšie bolo Grécko, lepšie sa mala aj Juhoslávia a Turecko. Vyostrené ostali hlavne spory medzi Gréckom a Albánskom (o postavení gréckej menšiny) a medzi Gréckom a Tureckom (hlavne kvôli napadnutiu Cypru). Po vojne bola Istria odňatá Taliansku a prisúdená Juhoslávii. Veľká časť pôvodných Talianov z Istrie a Dalmácie sa vysťahovala do Talianska. V 60-tych rokoch bola nastolená aj diktatúra v Grécku. Diktátor Jeorjos Papadopulos bol zvrhnutý v roku 1974, jeho vláda však nebola tak tvrdá ako napr. v Albánsku.

V roku 1989 padol komunizmus, o rok nato nevydržala Juhoslávia, kde vypukla vojna medzi národmi, bez konfliktov sa osamostatnili len Slovinci. Proti sebe stáli Srbi, Chorváti, Albánci a Bosniaci. Boje sa neobišli ani bez etnických čistiek na rôznych stranách, časté boli aj presuny obyvateľov, napr. keď Albánci museli opustiť Kosovo. Juhoslávia sa definitívne rozpadla na moderné štáty, vzniklo aj Severné Macedónsko, ktoré malo od vzniku až do roku 2018 spory s Gréckom, Albánskom a Bulharskom. Gréci odmietali uznať ich meno, nakoľko macedónska národnosť vznikla až v období Juhoslávie, Albánci sa snažia o nezávislosť západu krajiny, Bulharom vadí hlavne to, že sa Macedónci nepovažujú za Bulharov ako tomu bolo v minulosti. V roku 2006 sa osamostatnila Čierna Hora, v roku 2008 albánske Kosovo s čím nesúhlasilo Srbsko a Grécko. Momentálne je na Balkáne pokoj, o vstup do EÚ sa snaží Srbsko, Bosna a Hercegovina, Severné Macedónsko, Čierna hora, Albánsko a Turecko. Nedávna grécka ekonomická kríza ohrozila ekonomiky Albánska a Macedónska, čiastočne aj Turecka a Srbska, pretože miestne ekonomiky boli závislé na Grécku. Do balkánskych krajín investuje najmä Taliansko.

Kultúra

Kultúra Balkánu je veľmi bohatá, má veľmi veľa ľudových tradícií, ktoré pochádzajú ešte zo starovekého obdobia. Balkánska kultúra sa však rozlišuje. V Chorvátsku sú ľudové tradície podobné najmä talianskym, a to hlavne v pobrežných oblastiach, ktoré patrili Benátkam. Môžeme tu badať benátsky vplyv aj v ľudovej hudbe, benátskeho charakteru je aj v Čiernej Hore. Srbská ľudová hudba bola sčasti ovplyvnená osmanskou, dominuje tu hlavne trúba, podobne je tomu aj v Kosove, severnom Albánsku a Severnom Macedónsku. Ľudová hudba Bulharska je sčasti odlišná, vychádza ešte zo starovekého obdobia, časté nástroje sú gajdy a akordeón. Inú kategóriu tvorí grécka hudba z pevniny, vychádza z antickej a byzantskej gréckej hudby. Práve Grécko má najbohatšie folklórne tradície Balkánu. Hlavným nástrojom je klarinet. Podobná hudba je aj v južnom Albánsku. Balkánske kroje sú rôzne, u Albáncov a pevninských Grékov prevláda mužská suknica fustanella. Bohaté na výzdobu sú tiež bulharské kroje. Rozšírený bol v minulosti chov ovcí a kôz, najznámejším národom, ktorý sa týmto zaoberal, boli Arumuni a nomádski grécki Sarakacani. Zaujímavá je aj balkánska architektúra. Na severe prevládajú hlavne benátske štýly, v južných krajinách grécky byzantský štýl architektúry, najmä ortodoxnýxh kostolov. Známe sú aj balkánske tradičné mosty byzantského pôvodu.

Národy a náboženstvo

Moderné balkánske národy sú: Gréci (10 miliónov), Turci (9 miliónov), Srbi (8,5 milióna), Bulhari (7 miliónov), Albánci (6 miliónov), Chorváti (4,5 milióna), Bosniaci (2,4 milióna), Macedónci (Slovania) (1,3 milióna), Čiernohorci (300 000), Arumuni, Taliani. Jediný balkánsky národ s kontinuitou od staroveku sú Gréci, jediné národy, ktorých jazyky sa vyvinuli zo starovekých balkánskych jazykov sú Gréci a Albánci. Balkánski Románi sú Rumuni, Arumuni a Taliani. Ostatné národy sú slovanské. Pravoslávne kresťanstvo je oficiálnym náboženstvom v Grécku, Severnom Macedónsku, Srbsku, Čiernej Hore a Bulharsku. Rímskokatolícka cirkev je hlavne v Chorvátsku a Slovinsku (ak ho rátame do Balkánu), gréckokatolícke cirkvi sú menšinovo prítomné v Bulharsku, Macedónsku, Chorvátsku a Grécku, islam v Turecku, Albánsku, Kosove a Bosne a Hercegovine. Genetické výskumy balkánskeho obyvateľstva potvrdzujú, že Balkánci sú hlavne potomkami starovekých balkánskych obyvateľov (Sforza).

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Balkánsky polostrov

Zdroje

• L'Enciclopedia Geografica - Vol. I - Italia, 2004, Ed. De Agostini
• Cavalli-Sforza, L. L., Menozzi, P., Piazza, A.: The History and Geography of Human Genes. Princeton University Press, Princeton 1994

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.