Andrea Bučková: Spievam len so zatvorenými očami

Speváčka a režisérka Andrea Bučková hľadá svoj vlastný priestor v hudobnom a divadelnom svete a vydáva druhý album Polarity.

Vaším inšpiratívnym priestorom je zvyčajne sprcha alebo k vám melódie prichádzajú na romantickejších miestach?

V poslednom čase sa čoraz častejšie inšpirujem na prechádzkach so psom, keď si môžem dovoliť byť sama sebou. Vtedy sa na mňa vyrútia myšlienky a rôzne melódie, ktoré si nahrávam na mobil alebo diktafón. Väčšinou prichádzajú v obdobiach, keď mám najviac práce a stresov. Často fungujem na základe prokrastinácie, čo je taký moderný výraz pre odkladanie dôležitých úloh na neskôr. Keď som mala veľmi veľa povinností, napríklad počas štúdia divadelnej réžie a dramaturgie, zvykla som sa "odľahčiť” pri klavíri. Pri takomto čistení hlavy vzniklo najviac piesní.

Melodické pnutie vás sprevádzalo už od detstva?

Mám pocit, že hudba bola mojím prvým vyjadrovacím prostriedkom. Už v piatich rokoch som si nahrávala na "kazeťák” vlastné rozhlasové relácie, kde som si robila aj hudobnú zložku. Bola som moderátorka aj hosť, aj hudobník, neskôr som do toho zatiahla aj moju malú susedku. Niekde to mám ešte odložené.

Texty šijete na hotové melódie?

Každá melódia, ktorú skladám, vychádza z konkrétnej emócie, z nejakej životnej situácie. Zároveň s melódiou prichádza pár slov tvoriacich pointu. Text píšem až neskôr, keď sa hudba usadí. Tá je u mňa prvoradá.

Zhudobňujete aj básnikov?

Na prvom albume to bola Mušia planéta od Christiana Morgensterna, na druhom, ktorý vyjde o pár dní, je to báseň I remember od Emily Dickinsonovej. Bola to úplná náhoda. Mala som zloženú skladbu a jej báseň, ktorá sa mi dostala do rúk, bola presne o tom, čo som chcela melódiou vyjadriť. Skúsila som to tam napasovať a krásne sa to stretlo.

Otcove básne, ktoré vyšli v zbierke Tušené ostáva v tieni, vás nelákajú?

Otec rieši trochu iné veci ako dospievajúca žena. Má viac skúseností a iný nadhľad. Mňa trápi láska, pohľad na to, čo sa deje v mojom blízkom okolí a vo svete, ale, prirodzene, z iného uhla.

Na oboch albumoch je len zopár slovenských piesní. Spieva sa vám lepšie v angličtine?

Slovenské texty sú pre mňa tvrdším orieškom. Do mojej hudby často nezapasujú tak prirodzene ako anglické, keďže mám rada bohaté, ťahavé melódie. Angličtina je oveľa melodickejšia a jednoduchšia. Ďalší album by som chcela urobiť v slovenčine, len pôjdem na to opačne. Rada by som oslovila talentovaných priateľov, ktorí píšu básne. Niektoré z nich plánujem zhudobniť.

Čo hovoria na vašu angličtinu rodení Angličania či Američania?

Keďže moje kamarátky študujú a pracujú v Anglicku, mám bohaté kontakty s anglicky hovoriacimi ľuďmi. Oni ma v mojej angličtine aj dosť korigovali. Hoci prízvuk počujú, môj prejav ich nerušil. V Londýne mi dokonca jeden poslucháč povedal, že sa mu páči jednoduchosť a priamočiarosť mojich textov. Je to pre nich niečo iné, a predsa blízke.

Sú anglické piesne aj snahou preraziť v zahraničí?

V istom období som mala príležitosť viac cestovať a podarilo sa mi hrať aj vonku. Koncerty dopadli veľmi dobre a chcela som urobiť album, s ktorým by som sa prezentovala aj v zahraničí. Mám však jeden problém – chorobne sa bojím lietať. A to ma brzdí. Prvoradé pre mňa je vydať album a ak zaujme, bude to motivácia prekonať tento strach.

Niektorých poslucháčov oslovuje text viac ako hudba. Aj preto uvažujete v budúcnosti nad slovenčinou?

Cítim aj určitý tlak okolia, ktoré mi vraví, že pekne spievam po slovensky. Ja sama si uvedomujem, že by som sa chcela vyjadrovať aj vo svojom rodnom jazyku. Zároveň sa však nehanbím za to, že spievam v angličtine alebo v úplne vymyslenom jazyku. Viac sa považujem za hudobníčku ako za textárku. A dúfam, že ľudia nepotrebujú rozumieť slovám, že rozumejú mojej hudbe a jej emócii aj bez nich.

Aký je to ten vymyslený jazyk?

Môj vymyslený jazyk som si pomenovala kanakačina, podľa poslednej skladby na prvom albume, ktorá sa volá Kanaka. Vznikol ešte v detstve, je to spleť južanských jazykov, angličtiny a slovanských jazykov. Občas testujem poslucháčov, či uhádnu, v akom jazyku spievam, a už tipovali aj japončinu či portugalčinu…

Vyrastali ste v prostredí plnom poézie a hudby. Ako vás ovplyvnilo?

Počas detstva som to nevnímala ako niečo výnimočné. Až neskôr som pochopila, že nie každý otec doma recituje a nie každá mama spieva a hrá na klavíri. Otec ma však nikdy nenútil venovať sa poézii, aj keď ma učil vnímať ju. Ani mama ma nenútila chodiť na klavír, nechala mi slobodnú voľbu vybrať si, čomu sa chcem venovať. V každom prípade vždy cítila, že mám vyvinutý cit pre umenie a podporovala ma v tom, hoci ma doma často vystríhali, že speváčky to nemajú jednoduché.

Preto ste sa rozhodli pre divadelnú réžiu?

Nechcela som sa vo vzdelaní úzko špecializovať na hudbu. Réžia je zaujímavá v tom, že je to umelecký odbor, ale zároveň treba mať veľký rozhľad. Mám kontakt s filozofiou, so psychológiou, s literatúrou a môžem popri tom využiť aj svoju hudbu. Mojou prvou profesionálnou skúsenosťou bola vianočná rozprávka v martinskom Slovenskom komornom divadle, ktorú sme robili so spolužiakom a kolegom Michaelom Vyskočánim. Réžia vyžaduje byť autoritou, mať veľa zažité a načítané, do tejto profesie budem dozrievať celý život. Hudba je momentálne pre mňa aktuálnejšia. Veľa tvorím a stále viac chcem koncertovať. S réžiou však neplánujem skončiť. Chcem byť len zodpovedná k tomu, čo robím. Momentálne sa teda naplno venovať hudbe a neskôr zasa naopak.

Foto: Pavol Gemeiner

Andrea Bučková Od rozbehnutia kariéry v zahraničí ju odrádza chorobný strach z lietania.

Aké hudobné vzdelanie máte?

Jednoduché. Mám základný sedemročný cyklus klavíra a hudobnej teórie. To som doplnila samovzdelávaním. Mala som vždy veľa záujmov, venovala som sa divadlu aj tancu, bola som taká popletená. Keďže mi hra na klavíri išla, nemala som potrebu viac cvičiť. Dnes to ľutujem.

Vaša mama je hlasovovou pedagogičkou na VŠMU. Venovala sa aj vám?

Nie pedagogicky. Napriek tomu ma hudobne ovplyvňovala. Vďaka mame som sa učila vnímať hudbu. Objavila aj vynikajúcu učiteľku spevu Lukréciu Bílkovú, ku ktorej som začala chodiť. Nie sú to klasické hodiny spevu, ale rozpravy o hudbe. Je to ako terapia, pri ktorej sa uvoľním ja aj moje hlasivky.

S mamou ste si zaspievali na Bratislavských džezových dňoch, spievali ste už na jej albume Znovuzrodenie. Plánujete spoločné vystúpenia?

Vystupujeme spolu len výnimočne, lebo naša tvorba je rôznorodá. Samozrejme, vieme, že pre niektorých divákov môže byť spojenie matky a dcéry na javisku atraktívne. Samy to však nezvykneme iniciovať. Nerada bývam umelecky spájaná s mamou, pretože sa venujem inej hudbe, žijem v inej dobe. Ona má za sebou neporovnateľne iné skúsenosti a strasti ako ja. To všetko občas vytvorí zaujímavú kombináciu a pravdepodobne sa ešte niekedy na javisku stretneme.

Viete sa s mamou aj konštruktívne pohádať?

Zvykneme sa pohádať, lebo sa doteraz pred ňou hanbím hrať svoje skladby. Ona je z toho smutná, lebo by mi chcela pomáhať. Jej názor si veľmi vážim, ale bývam tvrdohlavá, chcem ísť svojou cestou, poučiť sa z vlastných zakopnutí.

Aká hudba vás ovplyvnila?

Podvedome určite aj staršia mamina tvorba, neskôr najviac Queen, Beatles, Radiohead, džez aj vážna hudba. Pri počúvaní hudby však neviem robiť žiadnu inú aktivitu, preto si ju dnes púšťam zriedkavo. Rada chodím na koncerty klasickej hudby. Milujem Bacha, čo nie je nič originálne, ale bol to génius. Dlho som nevedela stráviť deň bez Prokofieva.

Kedy ste zaspievali svoju prvú pieseň na verejnosti?

Keď sme sa lúčili v deviatke a odchádzali sme na stredné školy. Spolužiaci vtedy ostali veľmi milo prekvapení, že viem spievať. Neskôr na strednej škole sme si s chlapcami založili garážovú kapelu, s ktorou sme hrali starý rock. Keď ma jeden deň chceli vypýtať, aby som mohla zostať dlhšie vonku, rodičia už tušili, že sa venujem hudbe. Veď ma občas prichytili pri klavíri. Súhlasili, ak im zahrám svoju skladbu. Takže som im zahrala, o pár dní neskôr aj na otcových narodeninách a potom sa to prelomilo.

Vaša mama priznala, že jej chýba istá dávka potrebného exhibicionizmu, vám nie?

Momentálne mám pocit, že sa mením každé tri mesiace. Keď som začala pracovať na druhom albume, bola som viac plachá, potom prišli do môjho života isté okolnosti, z ktorých sa zrodil aj samotný album, a ktoré ma ľudsky aj umelecky posunuli ďalej. Zrazu som dostala chuť „vykričať sa“, povedať nahlas svoj názor. Stále však nemám v sebe dávku exhibicionizmu, ktorá je potrebná. Pred koncertmi mám veľkú trému, spievam so zatvorenými očami, aby som skladby precítila. Možno by som mala viac komunikovať s publikom. V rámci komorného žánru, v ktorom spievam, to zatiaľ fungovalo, uvidíme, čo so mnou urobí kapela. V niečom sa určite viac uvoľním.

Zvolili ste zvláštne spojenie s harfou. O akých ďalších nástrojoch v kapele uvažujete?

Zatiaľ sa mi darí hrať s Ajdžim Szabom, s Jurajom Vargom a Máriou Kmeťkovou, harfistkou, ktorá je neobyčajne vnímavá a dodnes vie podchytiť správnu atmosféru mojich skladieb. Základnú zostavu teda tvoria bicie, basa, harfa a môj klavír. Časom by som si rada prizvala ďalších hostí, ktorí by hrali na viole, violončele alebo akordeóne.

S akými speváčkami za klavírom vás najčastejšie porovnávajú?

Býva to Norah Jones, padla už aj Regina Spektor či Katie Melua. Podľa mňa spieva Norah Jones úplne inak, so silným vplyvom džezu, preto ma to prekvapilo. No nestretávam sa s porovnávaním až tak často.

Do akého žánru by ste zaradili svoju hudbu?

Ťažká otázka. Pri poslednej analýze sme sa s priateľmi zhodli na tom, že to môže byť alternatívny pop s vplyvom džezu, vážnej hudby, rocku a folklóru.

Vo vašich piesňach sú akoby dve Andrey – jedna hravejšia, citlivejšia, a tá druhá temnejšia. Ktorá vo vás prevažuje?

Obidve. Aj preto som nový album nazvala Polarity. Je to príbeh jedného citu, ktorý má mnoho podôb. Skladby sú zoradené tak, ako vznikali – zachytávajú, ako som sa počas roka menila. Ako sa menili moje nálady, tak sa menila aj hudba. Je to však clivejší album ako bol prvý. Hravosť si nechávam na koncerty.

V skladbe Isn't It sa bijú rozum a emócie. Často pochybujete?

To je celý problém. Mám silne vyvinuté obe stránky. Odmalička som veľmi citlivo všetko prežívala, riadila sa srdcom a verila, že budem šťastná. Pri réžii, ktorú som študovala, som však svoje konanie a konanie iných začala výrazne analyzovať a racionalizovať. To mi skomplikovalo cestu. Výsledkom je, že som veľmi nerozhodná.

Na novom albume už nie ste -ová. Ako sa zrodilo priezvisko Andrea Bučko?

Už na strednej škole ma prezývali Bučko. Bolo to niečo ako zdrobnenina, nič hanlivé, čo by mi prekážalo. Aj na všetkých portáloch a mailových adresách som fungovala ako Bučko, lebo Bučková bola obsadená. Pri cestách do zahraničia som si uvedomila, že kratšia verzia sa ľahšie číta aj zapamätá a dobre vyzerá. Tak som si to zjednodušila.

Klip k piesni Be my lover je veľmi odvážny a plný nahých tiel. Dali ste režisérovi voľnú ruku?

V tomto prípade som režisérovi Robovi Slovákovi nechala voľnú ruku, ale, samozrejme, veľa sme sa o tom rozprávali. Urobili sme odvážny klip na najodvážnejšiu skladbu albumu. Má najvyhrotenejšiu atmosféru. S kompozíciou nahých tiel nám pomáhala fotografka Evelyn Benčičová. Vytvorila krásne obrazy, ktoré nepôsobia vulgárne. Klip vnímam ako pomyselnú čiaru za starým albumom In the Middle of…, pre ktorý boli typické jemné tóny harfy. Nový album je temnejší, aj harfa v jednej skladbe znie úplne inak.

Foto: Pavol Gemeiner

Andrea Bučková Z nakrúcania klipu k skladbe Isn't It.