Jozef Mak

J. C. Hronský bol zakázaný autor. Jediné knihy, ktoré boli súčasťou našej knižnice, boli krásne rozprávkové príbehy „Smelý zajko“ a „Smelý zajko v Afrike.“ Viac jeho diel som dlho nepoznala a aj dnes je divné čítať o politických postojoch autora, kvôli ktorým radšej po vojne opustil Slovensko. O to zaujímavejšie pôsobí jeho román Jozef Mak. Osobne by som ho zaradila medzi prvých päť najlepších diel slovenskej literatúry. V tejto – filmovej podobe však tiež nebol vôbec sklamaním. Naopak. Po dlhej dobe hodnotím takto vysoko slovenský film. Príbeh netreba podrobne opisovať. Jozef Mak – jeden z milióna. Mohlo by sa zdať, že od narodenia ho stretáva len samé nešťastie, ale z môjho pohľadu je to inak. Ide o neuveriteľnú schopnosť každého človeka aj napriek okolnostiam ráno znova vstať a žiť svoj život najlepšie, ako dokáže. Ľudská vôľa ako najpevnejší materiál? Dielo teda vyznieva v závere optimisticky. Pozitívne hodnotím aj herecké výkony, hudobné pozadie a zábery zo slovenskej prírody, ktoré potešia oko. (11.01.2022)

Po dlhšom čase (okrem rozprávok) väčší slovenský film podľa slovenskej literárnej klasiky, takže očakávania boli veľké. Z väčšej časti sa aj naplnili, vernosť predlohe je zachovaná, takže, ako sa tu píše, premietanie na hodinách slovenčiny v treťom ročníku gymnázií je isté. Malé muchy, ako príliš dunivá hudba alebo nejasnosť deja pri nepozornom sledovaní, sa dajú prepáčiť. Len pozor na náladu pred sledovaním, lebo toho nešťastia a trpkej hry osudu typickej pre medzivojnové drámy je veľa a vydrží to iba Jozef Mak. –––– Maruša, nalievaj a nešetri! Aj na malú chalupu treba veľa pálenky. –––– Nemôžeš len tak zmiznúť zo sveta, ešte si všeličo vytrpíš. Ale ty vydržíš všetko, lebo si tvrdší než kameň. Lebo si obyčajný človek, malé zrnko v nekonečnom vesmíre. Jozef Mak – človek milión. (01.01.2022)

Esenciou drvivej väčšiny slovenských filmov je ťaživé trápenie sa životom.  Slovenskí filmárikovia a filmušky totiž len zúfalo skromne nadviazali na akčno-romanticko-dobrodružné tradície, započaté v Amerike nakrúteným Jánošíkom (1921) - prvým slovenským filmom. Naopak, uplynulé roky venovali rozvoju ponurého psychologického filmu. Nepochybne v tom mal prsty i boľševik s jeho "rafinovanou" kultúrnou politikou. Avšak aj súčasní režiséri sa v takejto téme občas nájdu Vybŕľajú a zbastlia ďalší ponurý film. Aj  režisér Bebjak musel vytesať zárez do širokého portfólia "zmierenia s beznádejným trpkým žitím". Vybral si skvelý román - človeka milión - Jozefa Maka. Spracovanie fajné. Vidno však, že dnešné hviezdy sk herectva nie sú úplne tou najtop hereckou generáciou. Nech je ako chce, ide o pozerateľnú záležitosť. A odznie v nej i táto skvostná veta - poznanie: "Dobro sa skrýva v diere, sračky sa tvária ako med.". (02.01.2022)

Jozef Mak, jeden z mála podarenejších slovenských filmov. Nejedná sa o zázrak ale v našej kinematografii veľmi rád uvidím niečo nové. Kamera mi trošku prekážala lebo behala tade kade ale to sa dá odpustiť. Pedro natočil film. Nie ďalšiu debilinu. On jednoducho natočil film, viete podľa mňa sa ťažko uchytíte na Slovenskej scéne lebo tu sa nerobia filmy ako v Hollywoode. Tu sa spravý jeden film za rok a to nám stačí. Len nie vždy sú tie filmy priaznivé. Ale veď nájdu sa tu filmy ako Čiara, ktoré ovplývajú špeciálnym drsným čarom, ktorý ja zbožňujem. Maštalír je tu ukážkový, proste aj v Čiare sa ukázal ako pekná sviňa (v tom dobrom). Po tomto filme mám akúsi nádej, že nerobíme sračky veď Hollywoodske filmy sú väčšinou 50 percentné filmy takže nemáme sa za čo hanbiť. Teda knihu som nečítal a ani neviem či mi film dal podnet na jej prečítanie. Ešte nad tým porozmýšľam, všetci herci boli fajn len hlavný hrdina mi nesedel. Akoby to bolo amatérsky zahrané, aj keď herec určite nebol amatér len nejak som mu neuveril čo vlastne hrá. Neviem možno som iba ja už zmagorizovaný béčkami. Ale za to postava Julky bola perfektná, jednoducho herečka to zahrala ukážkovo. Jozef Mak je veľmi dobre natočený film a konečne niečo čo nevyzerá ako zle zahraný cirkus. (01.01.2022)

Povinné čítanie na literatúre sa podarilo veľmi dobre preniesť Bebjakovi na televízne obrazovky, no išiel výraznejšie do depresie. Verne sa drží všetkých línií príbehu, používa klasickú naráciu, takže, i napriek množstvu postáv a vzťahov, divákovi nič neujde. Ponúka nádherný vizuál, vypiplané exteriéry v horách a po tejto stránke to vyzerá skvele a hlavne dobovo. A dostávam sa k hercom, ktorí sú pýchou i pádom filmu. Tí hlavní akosi nepôsobia dobovo či vidiecky, chalupársky... skrátka v priestore, v ktorom sa dej odohráva. Ešte pri drevorubačskej línii príbehu ma to nerušilo, no linka Maruša a Jozef začne škrípať hlavne kvôli Hartlovi, ktorý sa do roly hodil asi hlavne preto, lebo veď tiež je obyčajný človek, no jeho chlapčenský vzhľad ho do roly viac nepredurčoval. Mak makal v lese i na lodi, i na vojne a all in all je to hrdina, ktorý všetkých prežije a ja som to v podaní mladého Hartla nezožral. Bohužiaľ, v mnohých scénach ho hravo prehrajú kolegovia. "Vrchol" je Maštalír, ktorý síce hrá macha a časom zatrpknutého vdovca, no nezbaví ma dojmu, že to hrá pózersky a že si to vlastne vychutnáva. Do roly sa poriadne neoprel a neprežil ju srdcom, skrátka zobrazil nám svojim herectvom namysleného muža akých je dnes kopec, a boli takí aj v minulosti, len neboli tak mestskí ako to kričí z Trnavčana/Bratislavčana Maštalíra. Vzorom z bratislavskej smotánky je Diana Mórová, jej obeta pre rolu, skvelé stvárnenie strhanej matky je hodné chvály. Úplne v úvode, pri pôrode, som ju vôbec nespoznal. Poteší Alex Bárta, ktorý minimalistickým herectvom so scarface exceluje a v každej scéne gumuje ostatných zúčastnených. No všetky známe herecké esá zatienila, pre mňa neznáma, Jana Kvantiková, ktorá mrzáčku, no hlavne čistú dušu, zahrala s veľkým prehľadom. Nenápadnej postave vdýchla krásu, jasnotu a vyšvihla ju v tomto filmovom spracovaní na absolútny top. Scéna kedy čaká manžela idúceho z väzenia s dieťaťom na rukách a prihovára sa mu pokorne, radostne... sánka dole, taktiež záver na smrteľnej posteli. Film má silné momenty kedy ukazuje ako dokáže byť osud, no i ľudia tvrdí k jednému človeku. Silná je línia príbehu s Marušou, ktorá mládenca z vojny nevyčká a mení sa z peknej na rapavú ženu, ktorá by chcela svoju prvú lásku získať späť a neváha pritom vyvolať intrigy. Rozprávač v úplnom závere hovorí: "Ešte nie je koniec, Jozef Mak. Lebo život je dlhý... Nemôžeš len tak zmiznúť zo sveta. Ešte si všeličo vytrpíš. Ale ty vydržíš všetko, lebo si tvrdší než kameň. Lebo si obyčajný človek, malé zrnko v nekonečnom vesmíre." Boľačka snímky je, že nás o Makovej odolnosti pramálo presvedčila. Nevidieť jeho premenu či dozrievanie skrz utrpenie, nespravodlivosť či zradu. Dielo nie je nakoniec presvedčivým v tom čo autor predlohy vtlačil do knihy, že "Mak vydrží všetko na svete". Film má umeleckú hodnotu, pre mňa ako fajnšmekra, no k súčasnému divákovi, tobôž k mladému divákovi či študentovi, prehovára slabo, lebo sa potáca v neustálom trápení. (09.04.2022)