Tokijský klan

Sono spáchal jointa a vyhúlil popkultúrny vy hip-hop-pingovaný zmetok, ktorý ma pobavil viac, ako som čakala. V tomto prípade je siahodlhá analýza menej ako nepotrebná a to k dýchaniu mi rapping / jumping vôbec nechýba.Vymastený, akurátne pripálený inakvejší pohľad na japan outsiders kultúru. Proste pestrofarebné a silne zhulené. J-rowdies rulezzzz. (17.01.2015)

Predbežný zostručnený komentár (bez spoilerov): Na rovinu priznávam, že si nie som celkom istý svojim hodnotením, ktoré pocitovo počas filmu vystreľovalo do absolútnych výšin a v zápätí strmo padalo nadol k šedivým hodnotám. V momentálne prevažujúcom nadšení sa však pokúsim vyvážiť tunajšie názory a udám pár dôvodov. Je to Sono absolútne iný, a pritom zostáva v zásade sám sebou; nikto by totiž nedokázal vytvoriť tak dokonalý protiklad drtivej väčšiny jeho autorskej filmografie. Pokým doteraz preferoval 35mm kameru a svojim predchádzajúcim filmom jej dokonca vzdal srdečnú poctu, tu točí výhradne na digitál s prehršelom efektov, trikov, animácií a ďalších moderných vychytávok, ktoré tak dlho odmietal. Úplne tu absentujú jeho typické témy - hľadanie vlastnej identity či rozklad rodinných hodnôt by sme tu hľadali márne. Vlastne i spoločenskú satiru ako takú (alebo je len priveľmi dobre ukrytá). Príbeh sa odohráva behom jedinej noci a následujúceho rána. Film vôbec nemá ľudskú hlavnú postavu - protagonistom sú v skutočnosti ulice tokijského Bukura. Atmosféra živej pulzujúcej metropoly je prítomná v každej sekunde a pohybe plávajúcej kamery, plynulo prechádzajúcej od postavy k postave, od zápletky k zápletke. Je to chaos, ale dokonale zorganizovaný chaos, ktorý zachytáva život i v tejto pokrútene absurdnej podobe výstižne a bezmedzne. Tak úchvatné využitie každého centimetra štvorcového scény som už dávno nevidel. Hudba a dej (o absencii príbehu by som úplne nehovoril - na druhú stranu je pochopiteľné, že mozaikovitá konštrukcia v tak "malom" časovom úseku môže vyvolávať tento dojem) sú zámerne podriadené stereotypom západnej kultúry a jej influencie na japonskú mládež - pomeriavanie veľkosti pohlavných orgánov, macho syndróm, coolness everywhere... A anime/manga štylizácia s afektovaným herectvom a emóciami k tomu sedí. Má však aj silné hnacie motory - priateľstvo, zradu, nenávisť, lásku, smrť a mnohé ďalšie. Úroveň perverzie je zhruba rovnaká, ako vo vysoko kontroverznej komiksovej predlohe od Santa Inoue. Bojová choreografia sa stupňuje a často nie je vôbec prekrývaná strihom. Strih vôbec je na samostatnú kapitolu. Šóta Sometani ako rozprávač (film sám reflektuje svoju podstatu pohľadmi a prehovormi do kamery) skvelý. Casting je efektívny a zábavný rovnakou mierou, ako film sám. A musím súhlasiť s výrazom z prvej časti Adrianovho komentára - rozhodne to JE jeden z najlepších muzikálov vôbec. A narozdiel od neho si myslím, že práve absencia humoru (nie však nadhľadu) napomáha tragickému vyzneniu v momentoch, keď je to najviac potrebné. Otázka, či sa Sono utrhol z reťaze je nemiestna - on sa naopak nechal spútať predlohou a ňou reflektovanými fenoménmi. Nie však natoľko, aby opäť nestvoril čosi perfektné. 100%_____UPDATE: Znižujem za 4*, pocitovo už čiastočne vyprchalo, uvidíme, čo po druhom zhliadnutí. 85% (31.01.2015)

Jeden z nejoriginálněji zpracovaných filmů, co jsem viděl. Nedokážu to vůbec k ničemu přirovnat. Sono protentokrát hodil bobek na nějaký příběh, dějové zvraty či psychologii postav a naservíroval dvě hodiny čisté zábavy pro divákovy oči a uši, přičemž celý film se zakládá jen na beefu tokijských hiphopových crews. Nestačil jsem pobírat, co všechno Sono vymyslel za lokality, kulisy, postavy, kostýmy a bojové scény. Megaúlet, při jehož tvorbě musely být spotřebovány hromady drog. (01.03.2015)

Barevná japonská hudební šílenost. Hudba ve filmu sice není to co poslouchám ale přesto měl film svůj rytmus a mě se na to dobře dívalo. Bylo by to na solidní 3 hvězdy,ale když k tomu přičtu fajn souboje jdu na slabší 4* ke kterým také hodně pomohla úžasná Nana Seino která byla ve své roli fakt perfektní. 75% --- 7/10 IMDb (03.04.2019)

Ako plagát nasvedčuje je to ďalší obrovský miš maš tém, ľudí a tentoraz hip hopovej hudby. Úvodný dlhý záber a atmosféra lacnejšieho Blade Runnera( rozumej - neóny úplne všade), odhalené prsia, veľkoprsej policajtky a nejaký ten rapový rozprávač, ktorý vám ide vyrozprávať príbeh pomerne navnadili. Potom sa z toho stáva akási prehliadka Gangsta štýlu, vysokých kopov a odhalených bielych nohavičiek a finálnej rezanice za sprievodu dum dac, dum dum du dac muziky. Hip Hop nemám rád, ale oceňujem štýl. Príde mi ako keby Peklo malo svojho bratčeka, lenže tentoraz sa namiesto filmu venujeme hudbe( teda ak hip hop považujeme za hudbu). Posolstvá v textoch až na to posledné nehľadajte. Určitá debilnosť je aj tu( vojna kvôli tomu kto má väčšieho vtáka), Denden ako divný týpek ktorý sa snaží vtesnať dejovú líniu , kde nikdy nebola, alebo ľudský nábytok. Je toho veľa čo sa tu dá nájsť, vypichnúť a zároveň nechápať. Ale stále sa jedná o niečo, čo sa nedá porovnávať s ničím iným, len z predchádzajúcou Sonovou tvorbou. Možno nie dokonalé, ale je viac ako jasné, že Peklom začal Sono novú vizuálnu etapu svojej tvorby. Uvidíme či pri nej ostane a keď hej, kam ho donesie. Dovtedy viac pŕs a nohavičiek poprosím. A namiesto Hip Hopu radšej Beethovena. (14.03.2015)