Postmoderna
- Pozri aj napr. postmodernizmus (architektúra) a filozofický postmodernizmus.
Postmoderna alebo postmodernizmus je európsky myšlienkový smer konca 20. storočia, zároveň označuje stav svetovej kultúry druhej polovice 20. storočia odmietajúcej doterajšie filozofické princípy (priorita racionality, absolutizácia abstraktného momentu, totalitarizmus politiky), o ktoré sa opiera moderná kultúra (moderna), ktorá je dnes v kríze. Postmodernizmus je smer v rámci architektúry, dizajnu, hudby, maliarstva, literatúry a neskôr aj filozofie (filozofický postmodernizmus).
Postmoderna označuje obdobie, historický stav, v ktorom stratili legitimitu „veľké diskurzy“ (t. j. ideológie, globálne koncepcie, myšlienkové sústavy) a boli nahradené fragmentárnymi „malými diskurzami“. Vyčerpali sa všetky absolútne pravdy a nad „majstrami metafyzického myslenia“ sa začali vznášať pochybnosti. V čase postmoderny už neexistuje uzavretý celkový výklad života, celková koncepcia univerzálneho, pre všetko ľudstvo platného cieľa, ako ho prezentovalo napríklad osvietenstvo.
Vedúcou filozofickou postavou postmoderny už nie je metafyzik, ktorý verí, že našiel Archimedov bod, z ktorého hýbe svetom, ale jeho proťajšok, skeptik, ktorý zdôrazňuje našu podmienenosť a konečnosť, ktorý vie, že jeho pohľad je iba jedným z množstva možných, že je provizórny a už zajtra prekonaný. Postmoderný skeptik sa na rodiel od metafyzika domnieva, že existuje množstvo protirečiacich si pozícií, že všetko vedenie je pochybné a predbežné a že dnešná pravda sa zajtra môže ukázať ako omyl. Proti univerzalizmu sa stavia partikularizmus. Filozofický pojem postmoderny sa usiluje vypracovať filozofický postmodernizmus.
Postmoderna sa vyznačuje množstvom heterogénnych a autonómnych jazykových hier, životných foriem a výkladov života, pluralitou nezjednotiteľných praktík a konceptov, čo by bolo možné prirovnať k babylonskému zmäteniu jazykov (Jean-François Lyotard).
Postmoderna je tristný úpadok súčasnej literatúry, vyznačujúci sa ochabnutím, úbytkom novátorskej potencie a prieraznosti, je fázou konsolidácie, ponúka sa menej šancí k jasnému profilovaniu, je novou masová spoločnosť nachádza svoj zodpovedajúci obraz v nivelizovaných formách. (How, I.)[1]
Názory
[upraviť | upraviť zdroj]- Jürgen Habermas - Postmodernizmus je výraz neokonzervatívnych tendencií.[2]
- Leslie Fiedler - Postmodernizmus uzatvára priepasť medzi kritikom a publikom, dokonca aj vtedy, keď kritikom rozumieme rozhodcu v otázkach vkusu a publikom jeho družinu. Dôležitejšie je, že uzatvára priepasť medzi umelcom a publikom, alebo prinajmenšom medzi profesionalizmom a amatérstvom v oblasti umenia. Všetko ostatné je prostý logický dôsledok. Uzavrieť priepasť taktiež znamená prekročiť hranicu medzi zázračným a pravdepodobným, skutočným a mýtickým, medzi buržoáznym svetom s budoárom a účtovníctvom a kráľovstvom, ktoré sa dlho označovalo ako kráľovstvo rozprávkové, ktoré však napokon nadobudlo povesť bláznivého fantazírovania. Sen, vízia, ekstasis sa znovu stali pravými cieľmi literatúry, lebo naši najnovší básnici chápu v tychto dobách konca to, čo pochopili ich prechodcovia v dobách počiatočných: že iba poučenie a zábava nestačia. Sú presvedčení, že zázrak a fantázia, ktoré oslobodzujú ducha od tela, telo od ducha, sa musia zabývať vo svete strojov, že ho budú smieť azda zmeniť alebo dokonca transformovať, no v nijakom prípade zničiť alebo potlačiť.[3]
- F. de Oníz - Postmodernizmus je krátka perióda v španielskom a hispano-americkom básnictve trvajúca od r. 1905 do 1914 medzi modernizmom (1896-1905) a ultramodernizmom (1914-1932). [4]
- Leslie Fiedler: Postmoderna je nové spojenie elitnej a masovej kultúry. Postmoderná literatúra spája najrozličnejšie motívy a postoje rozprávača a nie je len intelektuálna a elitárska, ale súčasne romantická, sentimentálna a populárna. Postmoderný spisovateľ je dvojitým agentom; je doma práve tak vo svete technológie ako aj v ríši zázrakov; je práve tak pripravený na exkurziu do oblasti mýtu, ako aj do dimenzií erotiky. V tom všetkom nie je kráľovskou cestou postmodernej literatúry zarovnávanie, ale schopnosť používať viacero jazykov. Vyznačuje sa mnohonásobnou, prinajmenšou dvojitou štruktúrou, čo platí tak sémanticky, ako aj sociologicky. Táto schopnosť vytvára spojenie skutočnosti a fikcie, práve tak, ako elitárneho a populárneho vkusu.[5]
- Hans Küng: Postmoderna nemôže ustrnúť na radikálnom pluralizme alebo relativizme, čo sú v skutočnosti znaky dezintegrovanej pozdnej moderny. Ľubovôľa, farebnosť, zmes všetkého a všetkých, anarchia myšlienkových prúdov a štýlov, metodologické Anything goes, morálne všetko je dovolené: Tieto a podobné črty nemôžu byť signatúrou postmoderny, potiaľ je konzervatívna kritika moderny (napr. Roberta Spaemanna) úplne oprávnená. [5]
- Jean-François Lyotard: Postmoderna je stav kultúry po premenách, ktorými prešli pravidlá hry vedy, literatúry a umenia od konca 19. storočia. [5]
- Arnold Joseph Toynbee: Postmoderna je súčasná fáza západnej kultúry, ktorá začala roku 1875 a ktorej charakteristickým znakom je prechod politiky od národnoštátneho myslenia ku globálnej interakcii. [5]
- Wolfgang Welsch: Postmoderna je praktikovanie zásadného pluralizmu jazykov, modelov, postupov, a to nielen v rôznych dielach po sebe, ale aj v jednom a tom istom diele, teda zmiešane. Postmoderna je rozhodný pluralizmus. Postmoderna, to sú skutočnosti a obsahy, ktoré dnes utvárajú ráz nášho myslenia, našich foriem vedenia, našich vízií sveta, nášho životného spôsobu. Je to snaha reflektovať, rozoznávať a uznávať skutočnosť prostredníctvom pojmov: pluralita, diferencia, disens, uvoľnenie, spor, multiperspektivita, decentralizácia, diachrónia, disperzia subjektu, nesyntetizovateľnosť zmyslu. Ide o pluralitu myslenia spôsobov konania, hodnotových systémov, orientácií, racionalít, všetky pravdy sa stávajú približné a rovnocenné.
- Postmoderna nie je novou epochou, ale súhrnom motívov, vyrastajúcich zo živnej pôdy moderny, očistených od modernistického univerzalizmu, autonomizovaných a vymanených z rámca modernistickej metanarativity.
- Prognóza postmoderny je oproti diagnóze posthistoire aktívna, optimistická až euforická, v každom prípade pestrá. Postmodernu a posthistoire by bolo možné zameniť snáď na začiatku, pretože ak bola vtedy reč o postmoderne, implikovalo to naozaj diagnózu ochabnutia. Čoskoro sa však premenila na skutočnú proklamáciu nových možností. Postmoderna naďalej zvestuje budúcnosť, ktorá na rozdiel od budúcnosti posthistoire neznamená zmazanie rozdielov a fáz neprekonateľnej indiferencie, ale ohlasuje epochu vystupňovanej rozmanitosti a novych konštelácií a interferencií. [5]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Zoznam literatúry
[upraviť | upraviť zdroj]- Wellmer, A.: Zur Dialektik von Moderne und Postmoderne. Vernuftkritik nach Adorno, 1985
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.