Inocent VIII.

	Inocent VIII.
	213. rímsky biskup
Funkcie a tituly
Pontifikát
	29. august 1484 – 25. júl 1492
Biografické údaje
Rodné meno	Giovanni Battista Cibo
Narodenie	1432; Janov, Janovská republika
Úmrtie	25. júl 1492; Rím, Pápežský štát
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	29. august 1484
Odkazy
	Inocent VIII. na catholic-hierarchy.org angl. ; Inocent VIII.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Inocent VIII. (lat. Innocentius Octavus) vl. menom Giovanni Battista Cibo (* 1432, Janov – † 25. júl 1492, Rím) bol taliansky duchovný a 213. rímsky pápež (v období rokov 1484 – 1492).

Ná pápežský stolec nastúpil po Sixtovi IV., ktorý povesti pápežského úradu veľmi poškodil. Predpokladalo sa preto, že Inocent VIII. bude mať záujem na napravení reputácie pápežstva. No podľa súhlasnej mienky historikov obdobie jeho pontifikátu sa do dejín cirkvi zapísalo najčernejšími písmenami.

Pôvod

Pochádzal z rodiny senátora gréckeho pôvodu. Vzdelával sa na univerzitách v Padove a Ríme. Ako kňaz zastával viaceré biskupské úrady a v roku 1473 ho jeho predchodca vymenoval za kardinála. Než sa stal kňazom splodil viacero detí (údajne až šestnásť), ktorým sa snažil zabezpečovať pohodlný život. Po zvolení pápežom mu sobáše jeho detí poslúžili ako vhodný nástroj na rozširovanie svojho vplyvu (napr. dcéru Teodorinu vydal za neapolského kráľa, čím skončil staré nepriateľstvo medzi Rímom a Neapolom a syna Franceschetta oženil s Magdalénou, dcérou Lorenza de' Medici. Aj ostatné svoje deti ponúkal na sobáše do aristokratických rodov).

Voľba pápežom

V roku 1484 Sixtus IV. zomrel a následné konkláve (29. augusta) v plnej nahote ukázalo o čom je voľba pápeža. Osočovanie a intrigy naberali na intenzite. Každý prostriedok, použitý v záujme dosiahnutia požadovaného cieľa, bol dobrý. S veľkými ambíciami naň prišiel kardinál Giuliano della Rovere (neskorší pápež Július II. a synovec zosnulého pápeža) no čoskoro si uvedomil, že nemá najmenšiu šancu na úspech. Kardináli sa napokon zhodli na spoločnom kandidátovi a zvolili Giovanniho Ciba.

Nový pápež, ktorý prijal meno Inocent VIII. sa od začiatku javil ako dobrácky no súčasne neschopný pontifex, s minimom politických skúseností. V jeho neprospech hovorila ešte jeho nerozhodnosť, vlažnosť a podlomené zdravie.

Po svojom predchodcovi zdedil obrovský dlh, ktorý sa mu ani uskutočnením mimoriadnych opatrení nepodarilo zmenšovať. V záujme toho podnikal riskantné politické kroky s neistým, väčšinou katastrofálnym výsledkom. V roku 1485 sa prostredníctvom vzpurných neapolských barónov dostal do sporu s kráľom Ferdinandom I., ktorý odmietal platiť pápežské poplatky. Spor sa skončil pre pápeža neúspešne a Inocent bol nútený uzavrieť nevýhodný mier. Nepriateľstvo s Neapolom nanovo prepuklo v roku 1489; vtedy Inocent VIII. Ferdinanda exkomunikoval a zosadil ho. O tri roky nato prišlo k zmiereniu medzi oboma stranami, no pápežstvo stratilo L'Aquilu.

V oblasti zahraničnej politiky sa zamiešal do vnútorných pomerov v Osmanskej ríši keď vo väzení držal Džema, mladšieho brata a potencionálneho rivala sultána Bajazida II. Ten utiekol pred Bajazidom na ostrov Rodos, kde ho veľmajster johanitov za prísľub kardinálskeho titulu vydal pápežovi. Inocent VIII. bol prvým pápežom, ktorý nadviazal kontakty s Osmanskou ríšou.

Inocent VIII. a inkvizícia

Jeho povesti však najviac uškodila skutočnosť, ktorá na dlhé stáročia zatienila pápežský úrad. Inocentovo meno sa totiž uvádza v dejinách inkvizície v súvislosti s vydaním buly Summis desiderantes affectibus (r. 1484), ktorou nariadil nemeckým inkvizítorom postupovať s najväčšou tvrdosťou proti bosorkám. Bula vyšla ako predhovor ku knihe dvoch kolínskych inkvizítorov, Heinricha Kramera a Jakoba Sprengera, s názvom Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice). Európa sa zmietala v ošiali čarodejníctva a nik si nemohol byť istý, že naň nepadne tieň podozrenia. Následky boli hrozivé: odhaduje sa, že výnos o potláčaní čarodejníctva si vyžiadal smrť najkrutejším spôsobom azda aj milióna žien.

Do záveru jeho pontifikátu spadá vyhnanie Maurov zo španielskej Granady (v januári 1492) za čo udelil aragónskemu kráľovi Ferdinandovi II. titul „katolícky kráľ“.

Smrť slabého a nerestného pápeža Inocenta VIII. znamenala nástup neuveriteľnej anarchie a násilia v Ríme. Telesné ostatky Inocenta VIII. uložené v nádhernom renesančnom bronzovom náhrobku (dielo Antonia del Pollaiola) dodnes obdivujú návštevníci svätopeterskej baziliky.

Pozri aj

Zdroje

INOCENT VIII. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 203 – 204.
M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4
J. Kadlec, Dějiny katolické církve II., Vydavatelství Univerzity Palackého, Olomouc, 1993

Predchodca:
Sixtus IV.

Pápež
Inocent VIII.
(zoznam)

Nástupca:
Alexander VI.

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František