Henrich VIII.

	Henrich VIII.
	kráľ Anglicka a Írska
Panovanie
Dynastia	Tudorovci
Panovanie	21. apríl 1509 – 28. január 1547
Korunovácia	24. jún 1509
Predchodca	Henrich VII.
Nástupca	Eduard VI.
Biografické údaje
Narodenie	28. jún 1491; Londýn, Anglicko
Úmrtie	28. január 1547 (55 rokov); Londýn, Anglicko
Pochovanie	Windsor Castle
Vierovyznanie	katolík neskôr anglikán
Rodina
Manželka	Katarína Aragónska; Anna Boleynová; Jana Seymourová; Anna Klévska; Katarína Howardová; Katarína Parrová
Potomstvo	Eduard VI.; Mária I.; Alžbeta I.
Otec	Henrich VII.
Matka	Alžbeta z Yorku
Odkazy
Projekt; Guttenberg	Henrich VIII.; (plné texty diel autora)
	Henrich VIII.; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Henrich VIII. Tudor (* 28. jún 1491, Londýn, Anglicko – † 28. január 1547, Londýn) bol anglický kráľ od 21. apríla 1509 až do svojej smrti. Taktiež bol aj Írskym lordom (neskôr sa stal írskym kráľom) a robil si nároky aj na francúzsky trón. Bol druhým panovníkom z rodu Tudorovcov, jeho predchodcom bol jeho otec, kráľ Henrich VII.

Henrich VIII. bol veľmi významným panovníkom. Takmer počas celej svojej vlády brutálne potláčal vplyv protestantskej reformácie v Anglicku (toto politické hnutie malo korene v 14. storočí pod vedením Jána Viklefa) a najznámejším sa stal pre svoje politické boje a konflikty s Vatikánom. Tieto spory nakoniec viedli k tomu, že sa Anglicko odtrhlo od katolíckeho náboženstva (teda od pápežskej autority) a prešlo na protestantské, z ktorého tým, že sa vyhlásil za hlavu cirkvi, vznikla anglikánska cirkev. Hoci prostý ľud ani cirkev s jeho rozhodnutím nesúhlasili, tvrdo si svoje rozhodnutie presadzoval, aj za cenu popráv každého, kto sa odmietol podrobiť novým pravidlám. Dôsledkom toho sa tiež vo veľkom rušili anglické kláštory. Podpora anglickej reformácie začala jeho nástupcom, zbožným protestantom Eduardom VI. a Alžbetou I., zatiaľ čo Henrichova dcéra Mária I. dočasne obnovila pápežskú autoritu v Anglicku. Henrich VIII. taktiež dozeral na právne spojenie Anglicka a Walesu. Známym sa stal aj svojimi šiestimi manželstvami, pričom dve zo svojich manželiek dal popraviť.

Nástup Tudorovcov

Tudorovci boli rod, ktorý vládol v Anglicku v rokoch 1485 až 1603. Zaviedli do Anglicka pokoj po mnohých ťažkých rokoch vojny. Jedna z najvýznamnejších a najťažších vojen bola tzv. Vojna ruží, ktorá trvala až tridsať rokov. Bola to vojna medzi Lancasterovcami, ktorí mali symbol červenej ruže, a Yorkovcami so symbolom bielej ruže. Napokon si kráľ Henrich VII. z rodu Lancasterovcov zobral za manželku dcéru vodcu Yorkovcov. Ruže spojili na znak spojitosti a mieru. Tak vznikla tzv. Tudorovská ruža.

Detstvo a mladosť (roky 1491 – 1509)

Henrich VIII. sa narodil v greenwichskom paláci ako tretie dieťa Henricha VII. a Alžbety z Yorku. Z jeho súrodencov prežili detstvo len traja – Artur Tudor, waleský princ, Margaréta Tudorová, neskoršia manželka škótskeho kráľa Jakuba IV., a Mária Tudorová, neskoršia manželka francúzskeho kráľa Ľudovíta XII.

Henrich ako kráľovský princ mal samozrejme veľmi zhýčkané detstvo. Mal svoje vlastné služobníctvo, ministrov a šaša Jána Goosea. Mal dokonca chlapca na bičovanie, ktorý bol trestaný vždy, keď Henrich spravil niečo zlé.

Vzdelanie a štúdium

Šesť žien Henricha VIII.
Katarína Aragónska
Anna Boleynová
Jana Seymourová
Anna Klévska
Katarína Howardová
Katarína Parrová

Henrich VII., jeho otec, miloval zábavu, a tak na kráľovskom dvore nemohli chýbať rôzni akrobati, šašovia, kúzelníci a hudobníci. Jeho dvor sa stal vychýreným strediskom kultúry a vzdelaných osobností. Princ Henrich zbožňoval hudbu a vyrástol z neho dokonalý hudobník. Už v desiatich rokoch hral na nástrojoch ako píšťala, harfa, lutna a bubny. Bol veľmi energický, pekný a múdry. Vynikal v latinčine, matematike, astronómii, kozmológii. Bol i úžasným atlétom, lukostrelcom, poľovníkom a priaznivcom bojových hier. Taktiež hrával hru veľmi podobnú dnešnému tenisu.

Henrich dostal vynikajúce vzdelanie od najlepších učiteľov. Plynulo hovoril po latinsky, francúzsky a španielsky. Ako sa očakávalo, trón mal zdediť jeho starší brat, princ Artur, a Henrich bol pripravený na život v kostole.

Tituly a vyznamenania získané počas detstva

V roku 1493, keď mal Henrich dva roky, bol vymenovaný za konštábla (vrchného veliteľa vojska zastupujúceho kráľa) na zámku Dover a wardenského lorda na Cinque Ports. V roku 1494 získal titul yorkského vojvodu. Následne bol vymenovaný za anglického grófa maršala a írskeho lieutenantského lorda.

Smrť Artura Tudora, Henrichovho brata

Henrichov starší brat, následník trónu, Artur Tudor si už vo veku 15 rokov zobral za ženu španielsku princeznú Katarínu Aragónsku. Neskôr spolu odcestovali na hrad Ludlow. O niekoľko mesiacov Artur aj Katarína vážne ochoreli vysoko nákazlivým ochorením vírusového pôvodu, ktorému v priebehu niekoľkých epidémií podľahlo niekoľko tisíc ľudí. Pätnásťročný Artur nakoniec chorobe podľahol a zomrel 2. apríla 1502. Niektorí historici sa však domnievajú, že zomrel na tuberkulózu alebo mor. Katarína skoro tiež zomrela, no podarilo sa jej uzdraviť a stala sa vdovou. Arturov brat Henrich, vojvoda z Yorku, nebol povýšený na waleského princa pokiaľ nebolo isté, že Katarína nečaká Arturove dieťa, ktoré by tento titul zdedilo.

Arturova smrť posunula všetky jeho povinnosti na mladšieho brata Henricha, ktorý sa tak stal waleským princom. Henrich VII. obnovil záujem o uzavretie manželského spojenectva medzi Anglickom a Španielskom. Navrhol teda zosobášiť Henricha a Katarínu Aragónsku, vdovu po Arturovi a najmladšiu dcéru Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej.

Svadba s bratovou vdovou a nástup na trón

Aby sa Henrich mohol oženiť s bratovou vdovou potreboval, kvôli veľmi blízkemu príbuzenskému vzťahu, povolenie od pápeža. Katarína prisahala, že manželstvo s princom Arturom nebolo naplnené. Napriek tomu Anglicko aj Španielsko súhlasilo, že dodatočné pápežské povolenie by bolo vhodné a odstránilo by všetky pochybnosti o legitímnosti manželstva.

Nedočkavosť Kataríninej matky, kráľovnej Izabely, urýchlilo rozhodnutie pápeža Júliusa II. udeliť výnimku a vydal pápežskú bulu. A tak 14 mesiacov po Arturovej smrti sa Katarína zasnúbila so svojím niekdajším švagrom, Henrichom. No už v roku 1505 Henrich VII. stratil záujem o spojenectvo so Španielskom a mladý princ Henrich vyhlásil, že zásnuby sa uskutočnili bez jeho súhlasu. Ďalšie diplomatické rokovania ohľadom navrhovaného manželstva prebiehali až do smrti Henricha VII., teda do roku 1509, keď zomrel na tuberkulózu, a tak sa Henrich VIII. stal kráľom. Následne boli dňa 11. júna 1509 sedemnásťročný Henrich a dvadsaťtriročná Katarína zosobášení a 24. júna 1509 boli vo Westminsterskom opátstve korunovaní.

Začiatky vlády Henricha VIII. (roky 1509 – 1525)

Dva dni po korunovácii dal Henrich VIII. zatknúť dvoch otcových neobľúbených ministrov, sira Richarda Empsona a Edmunda Dudleyho. Boli bezdôvodne obvinení z vlastizrady a následne boli v roku 1510 popravení. Tento čin začal Henrichovu krutovládu a mal slúžiť ako výstraha pre všetkých, ktorí by mladému kráľovi stáli v ceste. Henrichovým prvým ministrom sa stal kardinál Thomas Wolsey, ktorého roku 1515 menoval za Lorda kancelára a predsedu kráľovskej rady, čím došlo k tomu, že kráľovskú politiku viedol kardinál. Neskôr mu pápež udelil doživotnú hodnosť legáta a on sa stal najvyššou cirkevnou autoritou v Anglicku.

Henrich bol všestranne vzdelaný človek a kráľovský dvor bol za jeho vlády centrom vedy a umenia. Henrich sa tiež zaraďoval medzi vynikajúcich hudobníkov, autorov a básnikov. Jeho najznámejšie hudobné diela sú Zábava s dobrou spoločnosťou (Pastime with Good Company) alebo The Kynges Ballade. Bol taktiež vášnivým hráčom kociek a vynikal aj v športe, obzvlášť v rytierskych súbojoch, poľovačke a tenise.

V tom čase bol známy aj pre svoje zanietenie pre kresťanstvo. V roku 1521 vydal polemiku Obrana siedmich sviatostí, ktorou útočil na Martina Luthera. V tzv. Šiestich článkoch bola určená smrť každému, kto by bol proti transsubstanciácii (pretváranie, premieňanie podstaty) a iným cirkevným dogmám. Za to mu pápež Lev X. v októbri 1521 udelil titul obranca viery (lat. defensor fidei). Vystúpil tiež proti Tyndalovmu anglickému prekladu biblie (v tom čase bolo totiž zakázané prekladať bibliu do anglického jazyka).

Francúzsko a Španielsko

V roku 1511 povolal pápež Július II. tzv. Cambraiskú ligu proti Francúzsku. Táto nová aliancia okrem Španielska a Rímskonemeckej ríše zahŕňala aj Anglicko. Henrich sa rozhodol využiť túto príležitosť ako zámienku na rozšírenie jeho dŕžav v severnom Francúzsku. V novembri 1511 uzavrel westminsterskú zmluvu so Španielskom, ktorá zaručovala vzájomnú pomoc proti Francúzsku. Začal sa pripravovať na vstup do vojny. V roku 1513 zaútočil Henrich na Francúzsko a jeho vojsko porazilo francúzsku armádu v spurskej bitke. Jeho švagor, Jakub IV., škótsky kráľ, zaútočil na Anglicko na príkaz francúzskeho kráľa Ľudovíta XII., ale nepodarilo sa mu dostať Henrichove jednotky z Francúzska. Škótska armáda bola 9. septembra 1513 katastrofálne porazená v bitke na Floddenskom poli. Medzi mŕtvymi bol aj škótsky kráľ a táto bitka ukončila krátku škótsku účasť vo vojne.

Tehotenstvá Kataríny Aragónskej

18. februára 1516 porodila kráľovná Katarína princeznú Máriu, ktorá neskôr vládla Anglicku ako kráľovná Mária I. Pred Máriou priviedla na svet aj dvoch synov, pričom obidvaja sa volali Henrich, cornwallský vojvoda, no obaja synovia (jeden sa narodil v roku 1511 a druhý v roku 1514) zomreli niekoľko týždňov po svojom narodení.

Henrichove milenky

Henrichov nemanželský syn, Henrich FitzRoy.

Napriek všeobecnej mienke nemal Henrich veľa mimomanželských vzťahov. Podľa záznamov mal len dve milenky (vynímajúc ženy, s ktorými sa neskôr oženil), ktoré boli oficiálne potvrdené, a tými boli Alžbeta (Bessie) Blountová a Mária Boleynová.

Alžbeta Blountová porodila Henrichovi nemanželského syna, Henricha FitzRoya. Malý chlapec získal v júni 1525 titul richmondský vojvoda, vďaka čomu si mnohí vtedajší ľudia mysleli, že Henrich VIII. vyhlási syna za legitímneho. V roku 1533 sa Henrich FitzRoy oženil s Máriou Howardovou, sesternicou Anny Boleynovej. Zomrel tri roky po svadbe bez potomkov. V čase jeho smrti sa kráľ pokúšal zaobstarať zákon, ktorý by umožnil jeho ďalšiemu nemanželskému synovi zdediť trón a stať sa tak kráľom.

Mária Boleynová bola sestra Anny Boleynovej, ktorá sa neskôr stala Henrichovou manželkou. Mária bola Henrichovou milenkou niekedy v rokoch 1519 až 1526 a podľa niektorých špekulácií Máriine dve deti, Katarína a Henrich, boli deťmi kráľa Henricha VIII. Jeho otcovstvo v týchto prípadoch však nikdy nebolo potvrdené a kráľ to tiež nepotvrdil, ako to spravil pri nemanželskom synovi Henrichovi FitzRoyovi.

V roku 1510 sa začalo povrávať, že kráľ má ďalší mimomanželský vzťah s jednou zo sestier Eduarda Stafforda, tretieho buckinghamského grófa, buď s Alžbetou alebo s Annou Hastingsovou. Jeho ďalšou milenkou bola v roku 1535 buď Margaret Sheltonová alebo jej sestra Mária Sheltonová.

Kráľova snaha o rozvod s Katarínou Aragónskou (roky 1525 – 1533)

Časom začal byť Henrich VIII. netrpezlivý – jeho manželka Katarína mu nedokázala priviesť na svet dediča trónu, ktorého si z celého srdca želal. Všetky Katarínine deti, okrem dcéry Márie, zomreli krátko po pôrode. Henrich si však želal mužského dediča, aby tak zabránil súpereniu o korunu. Podobné boje o korunu totiž spôsobili tridsaťročnú vojnu ruží, ktorú ukončil až Henrichov otec, Henrich VII., keď sa stal kráľom. Trón nechcel prenechať ani dcére Márii, lebo prvá žena na anglickom tróne, cisárovná Maud, v snahe obhájiť svoje práva na trón, spôsobila dvadsaťročnú občiansku vojnu, čo malo na krajinu katastrofálne následky.

V roku 1525 sa Henrichova netrpezlivosť ešte viac vystupňovala aj pod vplyvom toho, že stretol charizmatickú mladú ženu z manželkinho sprievodu, Annu Boleynovú. To, že si ju všimol, ovplyvnili dva faktory. Anna síce bola len priemernej výšky a s nevýrazným dekoltom a povráva sa tiež, že na jednej ruke mala o jeden prst viac, ale mala dokonalé vzdelanie a neuveriteľný sexepíl zdôraznený jej celkovým výzorom. Tmavá olivová pokožka, k tomu čierne husté vlasy, dlhý elegantný krk a výnimočne tmavé, takmer čierne oči, ktoré mužov doslova fascinovali, ju robili netypickou pre tú dobu. A druhým faktorom, nie menej podstatným, bola aj snaha predovšetkým otca Anny, dostať ju do pozornosti kráľa a " vyryžovať" na tom vlastný politický kapitál. Už to raz skúsil so svojou prvou dcérou Máriou, milenkou Henricha v čase jeho manželstva s Katarínou. Vtedy však neuspel. Inštruovaná Anna pod jeho vplyvom dlho a cielene kráľovskému dvoreniu odolávala. Na rozdiel od svojej sestry Márie, odmietala sa stať iba kráľovou milenkou. Povedala: " Buď kráľovná, alebo nič". Časom však jej zaťatosť poľavovala, príležitosť chopila a dotlačila Henricha k rozhodnutiu manželstvo s Katarínou anulovať.

Henrich vyzval priamo Svätú stolicu, nezávisle od kardinála Thomasa Wolseyho, ktorý držal v tajnosti jeho plány s Annou. Namiesto neho bol za pápežom Klementom VII. poslaný Viliam Knight a ten pápežovi predložil návrh na anulovanie manželstva s Katarínou. Ako dôvod uviedol, že pápež Július II., ktorý vydaním svojej buly povolil toto manželstvo, rozhodol na základe nepravdivých tvrdení, pretože Katarínine krátke manželstvo s Arturom malo byť naplnené. Henrich tiež v žiadosti o rozvod žiadal o povolenie znovu sa zosobášiť s ďalšou ženou. To jasne ukazovalo jeho plány zosobášiť sa s Annou.

Vzhľadom na to, že pápež bol v tom čase väzňom cisára Karola V., Viliam Knight mal veľké problémy, keď sa chcel k pápežovi dostať, a tak sa mu podarilo získať len podmienečné povolenie pre nové manželstvo. Henrich teraz nemal inú možnosť ako poveriť celou záležitosťou kardinála Wolseyho. Wolsey spravil všetko, aby zabezpečil rozhodnutie v kráľov prospech, pripravil dokonca cirkevné stretnutie v Anglicku so zástupcom pápeža. Pre Katarínu Aragónsku to bol veľký šok. Na jej stranu sa postavili nielen mnohí šľachtici v Anglicku, ale aj drvivá väčšina šľachticov a kráľovských rodín v ostatnej Európe. Karol V. bol proti anulovaniu tetinho manželstva, ale nie je jasné ako veľmi dokázal ovplyvniť rozhodnutie pápeža. Je však zrejmé, že Henrich pochopil, že by bolo úplne nepravdepodobné, aby mu pápež povolil rozvod s Katarínou, ktorá bola tetou cisára Karola V. Pápež zakázal Henrichovi vstúpiť do nového manželstva pred rozhodnutím v Ríme, nie v Anglicku. Vinu za to mal niesť Wolsey. Anna Boleynová presvedčila kráľa, že bol zradca a nakoniec bol v roku 1529 prepustený z verejného úradu. Po svojom prepustení kardinál prosil Annu, aby mu pomohla naspäť získať moc, no ona odmietla. Preto začal plánovať tajné sprisahanie, ktorého cieľom bolo násilne odviesť Annu do exilu a ohľadom tohto plánu začal komunikovať s kráľovnou Katarínou a pápežom. No sprisahanie bolo odhalené a Henrich nariadil Wolseyho zatknutie. Ak by v roku 1530 Wolsey nebol zomrel na chorobu, bol by popravený za zradu. Jeho nástupca, sir Thomas More, spočiatku spolupracoval s kráľovou novou politikou, kritizoval Wolseyho v parlamente a tvrdil, že teológovia z Oxfordu a Cambridgeu sú toho názoru, že manželstvo Henricha a Kataríny je protiprávne. No keď Henrich začal popierať pápežovu autoritu, Moreove obavy a pochybnosti rástli.

Podpis anglického kráľa Henricha VIII.

O rok neskôr bola kráľovná Katarína vykázaná z kráľovského dvora a miestnosti, v ktorých dovtedy žila, kráľ pridelil Anne Boleynovej. Po Wolseyho odchode Anna získala veľkú moc pri menovaní členov vlády a taktiež v politických otázkach. Keď zomrel canterburský arcibiskup Viliam Warham, Anna na túto pozíciu vymenovala svojho rodinného kňaza, Thomasa Cranmera. Vďaka zásahu francúzskeho kráľa bolo toto vymenovanie schválené Rímom a pápež Klement udelil Cranmerovi pallium.

Zmenšovanie moci a vplyvu Ríma v Anglicku prebiehalo pomaly. V roku 1532 Thomas Cromwell, ktorý podporoval Annu, priniesol parlamentu na schválenie niekoľko dokumentov vrátane Požiadavky proti obyčajom (Supplication against the Ordinaries) a Podrobenie duchovenstva (the Submission of the Clergy), ktoré uznali kráľovu zvrchovanosť nad cirkvou. Po týchto dokumentoch Thomas More odstúpil z funkcie tajomníka. Vďaka tomu sa Henrichovým hlavným ministrom stal Cromwell.

Druhé manželstvo – Tisícdňová kráľovná Anna Boleynová (1533 – 1536)

Henrich sa v zime v roku 1532 zúčastnil stretnutia v Calais s francúzskym kráľom, na ktorom získal podporu francúzskeho kráľa Františka I. – ten podporil jeho rozhodnutie pre ďalšie manželstvo. Hneď po Henrichovom návrate na hrad Dover v Anglicku, teda koncom januára 1533, sa s Annou tajne zosobášil. Anna už bola totiž tehotná a Henrich bol presvedčený, že čaká syna. Druhá, oficiálna, svadobná hostina sa konala 25. januára 1533. To, že manželstvo s Katarínou nebolo oficiálne anulované, nebolo pre neho podstatné. Udalosti vtedy nabrali rýchly spád – 23. mája 1533 Thomas Cranmer, ktorý predsedal špeciálnemu súdu, ktorý bol zvolaný v Dunstable Priory, vyhlásil kráľovo manželstvo s Katarínou Aragónskou za neplatné. O päť dní neskôr, 28. mája 1533, prehlásil Cranmer Henrichovo manželstvo s Annou Boleynovou za právoplatné.

Druhá dcéra – Alžbeta

Katarína bola formálne zbavená titulu anglickej kráľovnej a následne bola 1. júna 1533 v londýnskom Toweri Anna korunovaná. Nová kráľovná Anna začala 7. septembra 1533 predčasne rodiť a porodila dcéru, ktorá dostala na počesť Henrichovej matky, Alžbety z Yorku, meno Alžbeta.

Zákony legitimujúce manželstvo s Annou

Parlament neakceptoval pápežovo rozhodnutie a potvrdil manželstvo Henricha a Anny Zákonom o nástupníctve (Act of Succession) v roku 1533. Katarínina dcéra, lady Mária, bola prehlásená za nemanželské dieťa a naopak – Annini potomkovia boli vyhlásení za riadnych nástupcov. Najdôležitejší v tomto vyhlásení bol odsek odmietajúci akúkoľvek „cudziu moc, princa alebo vladára“. Všetci ľudia v kráľovstve boli povinní uznať tento zákon prísahou a tí, ktorí to odmietli, boli doživotne uväznení. Akýkoľvek spisovateľ akejkoľvek literatúry prehlasujúci, že manželstvo bolo neplatné, bol ihneď vinný z vlastizrady a bol potrestaný smrťou.

Oddelenie od Ríma (roky 1533 – 1540)

Medzitým mala Dolná snemovňa zakázané vykonávať všetky nariadenia Ríma a vymáhala tresty za praemunire (čo je podľa anglického práva špeciálny názov pre trestný čin, kedy daný človek poslúcha cudzí súd alebo orgány, čím spochybňuje zvrchovanosť koruny) proti všetkým, ktorí v Anglicku súhlasili s pápežskými bulami. Dolná snemovňa tiež bránila cirkvi vydávať akékoľvek predpisy bez kráľovho súhlasu. Nakoniec pápež exkomunikoval Henricha a Thomasa Cranmera, vyhlásil arcibiskupov dekrét o rozvode za neplatný a manželstvo s Annou označil za nezákonné a pápežov nuncius (čo je pápežov diplomatický zástupca v postavení veľvyslanca) bol z Anglicka odvolaný a diplomatické vzťahy medzi Rímom a Anglickom sa prerušili. Následne bolo v Anglicku schválených niekoľko ďalších zákonov. Zákon o vymenovávaní cirkevných predstaviteľov (The Ecclesiastical Appointments Act) z roku 1534 určoval, že duchovenstvo bolo volené biskupmi, ktorí boli menovaní panovníkom. Zákon o zvrchovanosti (The Act of Supremacy) z roku 1534 uzákoňoval, že kráľ bol najvyššou hlavou cirkvi v krajine a Zákon o velezrade (The Treasons Act) z roku 1534 hovoril, že každý, kto sa dopustí velezrady, čo znamenalo, že neuzná dané postavenie kráľa, bude potrestaný smrťou. Reakciou na exkomunikáciu bolo prijatie zákona, tzv. Peter's Pence Act, podľa ktorého Anglicko „nie je podriadené Bohu, ale jeho Milosti“, teda kráľovi.

Cirkev v Anglicku bola teraz pod Henrichovou kontrolou, nie pod kontrolou Ríma. Protestanti stále čelili prenasledovaniu, najmä kvôli námietkam voči Henrichovmu rozvodu. Mnohí utiekli do zahraničia, kde sa stretávali s ďalšími problémami a ťažkosťami, vrátane vplyvného Viliama Tyndalea, ktorý bol nakoniec upálený na Henrichov príkaz.

Nesúhlas s kráľovou politikou a popravy

Akýkoľvek nesúhlas s Henrichovou náboženskou politikou bol v Anglicku rýchlo potlačený. Niekoľko odporujúcich mníchov bolo mučených a popravených. Najvýznamnejšími ľuďmi, ktorí odolávali Henrichovej cirkevnej politike, boli Ján Fisher, rochesterský biskup, a sir Thomas More, bývalý Henrichov Lord kancelár. Obaja odmietli zložiť prísahu kráľovi. Za to boli obvinení z vlastizrady a boli popravení na Tower Hille sťatím hlavy.

Toto potláčanie naopak prispelo k ďalšiemu odporu Angličanov, najmä počas púte, kedy v októbri 1536 došlo k veľkému povstaniu na severe Anglicka. Henrich VIII. sľúbil povstalcom odpustenie a pozval vodcu povstalcov, Roberta Askea, na kráľovský banket. Tam Henrich požiadal Roberta Askea, aby zaznamenal čo sa stalo, aby tak mal kráľ lepšiu predstavu o problémoch, ktoré by mohol zmeniť. Robert Aske spravil tak, ako mu kráľ povedal. No toto jeho písomné stanovisko bolo neskôr použité proti nemu ako dôkaz odporu. Kráľovo slovo nemohlo byť spochybnené, a tak Aske oznámil povstalcom, že ich snaha bola úspešná a môžu ísť domov. No Henrich videl rebelov ako zradcov, a tak necítil povinnosť dodržať slovo. Povstalci si uvedomili, že kráľ svoje slovo nedodrží a ešte v tom istom roku povstali znovu, ale vtedy bola ich sila menšia a kráľ nariadil povstanie kruto potlačiť. Vodcovia povstania, vrátane Askea, boli uväznení a popravení za zradu.

Kráľove osobné problémy

Kráľ a kráľovná neboli nadšení z manželského života. Kráľovský pár sa síce tešil obdobiu pokoja a lásky, ale Anna odmietla plniť úlohu ženy podriadenej manželovi, čo sa od nej očakávalo. Henrich nemal rád Anninu neustálu podráždenosť a náhly hnev. Po predstieraní tehotenstva alebo po potrate v roku 1534 Henrich videl jej neschopnosť porodiť mu syna ako zradu. Už na Vianoce 1534 sa Henrich radil s Cranmerom a Cromwellom, ako by mohol opustiť Annu bez toho, aby sa musel vrátiť ku Kataríne.

Poprava Anny Boleynovej

Potrat

8. januára 1536 zastihla kráľa a kráľovnú správa o úmrtí Kataríny Aragónskej. Po vypočutí správy o jej smrti sa údajne obaja obliekli do žiarivo žltých šiat, ktorá bola v tom čase v Španielsku farbou smútku. Kráľovná Anna bola vtedy opäť tehotná a bola si vedomá následkov, ak neporodí manželovi syna. Jej život bol v ohrození, lebo ak by boli obe Henrichove manželky mŕtve, mohol by sa znovu oženiť a nikto by nemohol tvrdiť, že by dané manželstvo bolo nezákonné. O mesiac neskôr sa kráľ vážne zranil pri páde z koňa na turnaji. Keď sa o tejto udalosti dozvedela kráľovná, v pätnástom týždni tehotenstva, dňa 29. januára 1536, keď sa konal aj pohreb Kataríny Aragónskej, potratila – dieťa bol syn. Táto udalosť znamenala koniec manželstva.

Deti, ktoré mala Anna Boleynová

Väčšina zdrojov potvrdzuje len narodenie Alžbety v septembri 1533, možný potrat v lete 1534, ďalší potrat chlapca v štvrtom mesiaci tehotenstva v januári 1536. V čase, keď sa Anna zotavovala z posledného potratu, Henrich vyhlásil, že manželstvo je výsledkom čarodejníctva.

Obvinenia a poprava

Päť mužov, vrátane Anninho brata, bolo zadržaných na základe obvinenia z incestu a zrady. Boli obvinení, že mali pomer s kráľovnou. 2. mája 1536 bola zatknutá aj Anna a uväznili ju v londýnskom Toweri. Tiež bola obvinená z cudzoložstva, incestu a velezrady. Aj keď dôkazy neboli presvedčivé, bola uznaná vinnou a odsúdená na trest smrti, spolu s ďalšími obžalovanými. Poprava jej brata, Georgea Boleyna, a ďalších mužov sa konala 17. mája 1536. O dva dni neskôr, 19. mája 1536, bola o ôsmej hodine rannej na Tower Green popravená aj kráľovná. Na jej žiadosť bola popravená podľa francúzskeho zvyku – kľačala a kat jej sťal hlavu jediným seknutím meča.

Tretie manželstvo – Kráľovná Jana Seymourová (1536 – 1537)

Jeden deň po Anninej poprave sa kráľ Henrich zasnúbil s Janou Seymourovou, ktorá bola dvorná dáma kráľovnej Anny. Ich svadba sa konala o desať dní neskôr vo Whitehalle. Jana Seymourová bola vyhlásená za kráľovnú 4. júna toho istého roku. Korunovaná však nikdy nebola. Henrich VIII. naznačil, že je ochotný ju korunovať, ak mu porodí syna – dediča trónu.

Približne v rovnakom čase Henrich schválil Waleský zákon (The Laws in Wales Act) z roku 1535, ktorým schválil pripojenie Walesu a vytvoril tak jednotný národ Anglicka a Walesu. V roku 1536 nasledoval ďalší zákon, Zákon o nástupníctve (The Act of Succession), ktorým Henrich ustanovil deti, ktoré by mu porodila Jana Seymourová, za dedičov trónu a obe svoje dcéry, Lady Máriu a Lady Alžbetu, vyhlásil za nelegitímne, čím im zamedzil akýkoľvek nárok na trón. V roku 1537 porodila Jana kráľovi syna, princa Eduarda, budúceho kráľa Eduarda VI. Pôrod bol veľmi ťažký a dvanásť dní po pôrode, 24. októbra 1537, Jana zomrela na následky infekcie v Greenwich Palace. Po Janinej smrti veľmi dlhú dobu smútil celý dvor spolu s Henrichom. Henrich pochoval Janu ako „pravú manželku“, jedinú, ktorá mu dala mužského dediča. Po svojej smrti sa nechal Henrich pochovať vedľa nej.

Posledné roky vlády (1540 – 1547)

Rušenie náboženských inštitúcií

V roku 1536 začal Thomas Cromwell rozpúšťať kláštory. Najskôr menšie, potom okolo roku 1538 väčšie a do jesene 1539 boli zatvorené úplne všetky. Spolu to bolo asi 560 inštitúcií. Ich majetky pripadli kráľovi. Z hľadiska vtedajšej situácie to bolo nevyhnutné, a to z troch dôvodov: kláštory boli späté s Rímom, čo bolo v rozpore so zákonmi o vplyve pápeža, Henrich VIII. potreboval zvýšiť množstvo peňazí v kráľovskej pokladnici a musel si pomocou prísľubu podielu zabezpečiť lojalitu politicky vplyvných osôb. Zrušenie kláštorov vyvolalo aj niekoľko negatívnych javov. Spustila sa vlna legálneho vandalizmu – ničenie obrazov a sôch, znižoval sa počet adeptov do kňazskej služby, duchovenstvo upadalo. Kráľ zrušil pápežské prebendy a zakázal tiež odvádzať peňažné poplatky pápežskej kúrie, zrušil cirkevné privilégiá a prisvojil si právo menovať biskupov. Nakoniec, v roku 1540, schválil Henrich aj zničenie kaplniek svätých. Rušenie kláštorov, ktoré vykonávali aj charitatívnu a zdravotnú činnosť (špitály, nemocnice atp.) malo negatívny vplyv na chudobných, žobrákov a všetkých, ktorí sa o seba nedokázali postarať sami. Katolícka viera a nádej, ktorú ponúkala, rozhodnutia kráľa v tejto oblasti, silno zasiahli ľud, ktorý často prejavoval nespokojnosť. Väčšinu verejne vyslovenej kritiky alebo odporu kráľ a jeho úradníci kruto potlačili. Kultúrne a ľudské škody vzniknuté takýmto zásahom bolo len ťažko nejako nahradiť.

Odstránenie vplyvu duchovných predstaviteľov

Opáti a priori stratili svoje kreslá v Snemovni lordov. Jedine arcibiskupi a biskupi zostali ako duchovný prvok. Duchovní lordi, ako boli označovaní členovia cirkvi, ktorí boli členmi Snemovne lordov, však neboli v dostatočnom počte, aby mohli výrazne zasahovať do hlasovania, a teda ani rozhodovania. Vo väčšine boli predstavitelia šľachty.

Štvrté manželstvo – Kráľovná „Kráľova sestra“ Anna Klévska (1540 – 1540)

V tom čase sa Henrich opäť rozhodol oženiť sa. Vzhľadom na to, že vtedy bola vysoká úmrtnosť detí a on mal len jedného syna, chcel ďalším sobášom vyriešiť tento problém. Thomas Cromwell, povýšený na prvého grófa Essexu, navrhol na sobáš Annu Klévsku, sestru protestantského vojvodu z Kleves. Maliar Hans Holbein mladší bol poslaný do Klévska, aby tam namaľoval pre kráľa obraz jeho budúcej nevesty. Hoci sa hovorí, že obraz zobrazoval Annu ako veľmi peknú ženu, ale v skutočnosti takou nebola, napriek tomu je nepravdepodobné, že by Annin obraz bol nepresný. Holbein totiž zostal na kráľovskom dvore stále v obľube. Po tom, ako Henrich zbadal Annin portrét a po ďalších jej opisoch, ktoré mu poskytli jeho dvorania, súhlasil Henrich so svadbou. No po jej príchode do Anglicka zostal Henrich veľmi prekvapený a sklamaný. Cítil sa byť podvedený, pretože Annin výzor všetci chválili, no Henrich tvrdil, že nie je vôbec taká pekná, ako sa o nej hovorí.

Anulovanie manželstva

Henrich začal naliehať na Cromwella, aby našiel nejakú právnu cestu, ako by sa dalo manželstvu vyhnúť, ale v tomto čase to nebolo možné bez toho, aby sa ohrozilo životne dôležité spojenectvo s Nemeckom. Napriek Henrichovým obavám, bol s Annou zosobášený 6. januára 1540 v kráľovskom paláci Placentia v Greenwichi v Londýne arcibiskupom Thomasom Cranmerom. Henrich sa veľmi usiloval o anulovanie manželstva. Anna musela opustiť kráľovský dvor 24. júna a 6. júla jej Henrich oznámil, aby prehodnotila manželstvo a možnosť rozvodu. Krátko nato bola Anna požiadaná, aby dala súhlas na anulovanie manželstva. Anna bola natoľko inteligentná, že neprotestovala a súhlasila, a tak bolo toto manželstvo 9. júla 1540 anulované. Ako dôvod sa uviedlo Annino prvé zasnúbenie s Františkom Lorraine.

Kráľova sestra

Anna, ako bývalá kráľovná, dostala veľkorysé finančné vyrovnanie – Henrich jej daroval palác Richmond a hrad Hever, domov Henrichových bývalých príbuzných, Boleynovcov. Henrich a Anna zostali dobrými priateľmi a Anna sa stala čestným členom kráľovskej rodiny a bola označovaná ako Kráľova milovaná sestra. Bola častým hosťom na kráľovskom dvore a Henrich jej bol veľmi vďačný, že neprotestovala proti rozvodu.

Medzitým bol Thomas Cromwell zbavený svojho postavenia kvôli tomu, že manželstvo pripravoval, a 28. júla 1540 bol popravený v londýnskom Toweri sťatím hlavy.

Piate manželstvo – Druhá sťatá kráľovská hlava – Katarína Howardová (1540 – 1542)

Katarína Howardová, druhá popravená manželka.

Už v čase manželstva s Annou Klévskou bol Henrich zamilovaný do asi devätnásťročnej Kataríny Howardovej, ktorá bola členkou kráľovskej družiny.

28. júla 1540, teda v deň Cromwellovej popravy, sa Henrich oženil s mladou Katarínou Howardovou, ktorá bola sesternicou Anny Boleynovej. Kráľ Henrich bol svojou novou manželkou úplne uchvátený. Koncom roka 1541 sa dostali na verejnosť Katarínine milenecké vzťahy vďaka Jánovi Lascellesovi, protestantskému reformátorovi, ktorého sestra, Mária Hallová, pracovala ako slúžka a niekoľkokrát bola svedkyňou Kataríniných milostných románov. Henrichovi tieto informácie sprostredkoval Thomas Cranmer, arcibiskup z Canterbury a jeden z najbližších Henrichových poradcov. Podľa dôkazov mala mať kráľovná Katarína ešte v čase pred sobášom s Henrichom milostný pomer s Francisom Derehamom, prípadne aj ďalšími mužmi. Thomas Cranmer si bol vedomý, že akýkoľvek skorší vzťah s Derehamom by pre Katarínu znamenal koniec manželstva s Henrichom. Bol však oddaný kráľovi, a tak poslal Henrichovi 2. novembra 1541 list, v ktorom uviedol všetky obvinenia proti jeho manželke. Henrich najprv odmietal obvineniam uveriť, list považoval za podvod a požadoval, aby Cranmer vec ďalej preveril. Počas niekoľkých nasledujúcich dní boli kráľovi predložené usvedčujúce dôkazy, ktoré zahŕňali aj svedectvá jej milencov, Derehama a Culpepera (ktorý bol Henrichov obľúbený dvoran), ktorí sa po mučení v londýnskom Toweri priznali. Ďalším dôkazom bol ľúbostný list, ktorý sama Katarína adresovala Culpeperovi a ktorý navyše dokazoval, že tento vzťah stále pretrvával.

Poprava

Rovnako ako v prípade Anny Boleynovej sa Katarína Howardová technicky cudzoložstva nedopustila, pretože manželstvo bolo oficiálne (kvôli jej predchádzajúcim vzťahom) neplatné od začiatku. No tento fakt opäť ignorovali a Katarínu 13. februára 1542 popravili. V čase popravy mala iba 18 až 21 rokov (jej dátum narodenia nie je jasný).

Šiesta manželka – Kráľovná, čo prežila – Katarína Parrová (1543 – 1547)

Henrichovou poslednou manželkou bola bohatá vdova Katarína Parrová, ktorú si vzal v roku 1543. Katarína nebola rovnakého náboženstva ako Henrich – ona zastávala reformovanie, ale Henrich zostával konzervatívcom. Toto jej správanie takmer viedlo k jej poprave, ale zachránila sa, keď ukázala svoju poddajnosť a viac sa do náboženských vecí nestarala. Pomohla tiež zlepšiť Henrichov vzťah s jeho dvoma dcérami, ktoré mal z prvých dvoch manželstiev. V roku 1544 parlamentný zákon schválil, aby boli princeznám Márii a Alžbete opäť uznané práva na trón, ale až po princovi Eduardovi. Ten istý zákon umožnil, aby Henrich určil ďalších nástupcov na trón vo svojej poslednej vôli.

Krutosť a popravy v posledných rokoch

Krutosť a násilná Henrichova povaha sa zhoršovali s jeho zvyšujúcim sa vekom a zhoršujúcim sa zdravím. Príkladom je aj vlna politických popráv, ktoré začali v roku 1513 popravou Edmunda de la Polea, suffolkského vojvodu, a skončili v januári 1547 Henrichom, grófom zo Surrey. Počas týchto rokov dal kráľ Henrich, podľa istých historických zdrojov, popraviť viac ako 72 000 ľudí.

Smrť Henricha VIII.

Na konci svojho života trpel Henrich výraznou nadváhou. Jeho koža bola posiata rôznymi hnisavými rankami a vyrážkami, pravdepodobne trpel aj na lámku. Jeho obezita bola vlastne následkom poranenia nohy v roku 1536. Bol tak prinútený vzdať sa mnohých športových aktivít a to bol dôvod neustáleho priberania. Obezita bola zrejme aj dôvodom jeho skorej smrti. Mal len 55, keď 28. januára 1547 zomrel vo Whitehallskom paláci. Naposledy vydýchol po zopakovaní nasledovných slov: „Mnísi! Mnísi! Mnísi!“.

Henricha VIII. pochovali v Kaplnke svätého Juraja na Windsorskom hrade, hneď vedľa jeho tretej manželky Jany Seymourovej.

Teória, že mal syfilis, sa začala presadzovať až niekoľko sto rokov po jeho smrti. Iné teórie však hovoria, že rovnako ako jeho sestra, Margaréta Tudorová, zomrel na cukrovku.

Závet a nástupníci trónu

Henrich VIII. menoval vo svojej poslednej vôli šestnásť správcov, ktorí mali vystupovať ako Eduardova rada, pokým mladý kráľ Eduard VI. nedosiahne osemnásť rokov. Počet týchto správcov sa doplnil ešte o dvanásť členov z poradnej rady, ktorí mohli pomáhať správcom, ak o to boli požiadaní. Konečný stav Henrichovho závetu bol predmetom sporov. Niektorí historici sa domnievajú, že tento úzky okruh ľudí manipuloval kráľom, aby použili jeho vôľu na rozdeľovanie moci pre ich vlastný prospech – materiálny aj náboženský. Eduard Seymour, prvý gróf z Hertfordshire, sa stal lordom protektorom kráľovstva, guvernérom kráľovej osoby a vojvodom zo Somersetu.

Eduard VI. však zomrel ešte pred tým, ako dosiahol plnoletosť – zomrel vo veku šestnásť rokov. Po ňom nastúpila na trón dcéra Mária, ktorá vládla päť rokov a napokon Alžbeta. Všetci traja zomreli bezdetní.

Rod Tudorovcov preto končí smrťou Alžbety I.

Rodina

Predkovia

Maredudd ap Tudur

Owen Tudor

Margaret ferch Dafydd

Edmund Tudor

Karol VI. (francúzsky kráľ)

Katarína z Valois

Isabeau Bavorská

Henrich VII. (anglický kráľ)

Ján Beaufort

John Beaufort

Margaret Hollandová

Lady Margaret Beaufortová

John de Beauchamp

Margaret Beauchampová z Bletso

Edith Stourtonová

Henrich VIII. (anglický kráľ)

Richard z Conisburghu

Richard Plantagenet

Anna de Mortimerová

Eduard IV. (anglický kráľ)

Ralph de Neville

Cecília Nevilleová

Joan Beaufortová

Alžbeta z Yorku (anglická kráľovná)

Sir Richard Wydevill

Richard Woodville

Alžbeta Bodulgateová

Alžbeta Woodvilleová

Peter I.

Jacquetta Luxemburgská

Margaret de Bauxová

Manželstvá a potomkovia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Manželky Henricha VIII.

Meno	Narodenie	Úmrtie	Poznámky
Katarína Aragónska (manželka od 11. júna 1509; manželstvo anulované 23. mája 1533)
Henrich, cornwallský vojvoda	1. január 1511	22. február 1511
Henrich, cornwallský vojvoda	december 1514		Zomrel asi jeden mesiac po narodení
Mária I.	18. február 1516	17. november 1558	V roku 1554 sa vydala za Filipa II., španielskeho kráľa. Nemali žiadnych potomkov.
Nepomenovaná dcéra	november 1518		Zomrela do týždňa po svojom narodení.
Anna Boleynová (manželka od 25. januára 1533; manželstvo anulované 17. mája 1536; popravená 19. mája 1536)
Alžbeta I.	7. september 1533	24. marec 1603	Nikdy sa nevydala. Nemala potomkov.
Jana Seymourová (manželka od 30. mája 1536; zomrela 24. októbra 1537) Zaslúžila sa o zmierenie Henricha s jeho dcérou Máriou a o jej opätovné prijatie na dvor. Ako jediná z jeho manželiek mu porodila syna, Eduarda.
Kráľ Eduard VI.	12. október 1537	6. júl 1553	Nemal manželku; bez potomkov
Anna Klévska (manželka od 6. januára 1540; manželstvo anulované 9. júla 1540) Toto manželstvo, ktoré trvalo iba šesť mesiacov bolo čisto politickou záležitosťou.
Manželstvo zostalo bez potomkov
Katarína Howardová (manželka od 28. júla 1540; manželstvo anulované 23. novembra 1541; popravená 13. februára 1542)
Manželstvo zostalo bez potomkov
Katarína Parrová (manželka od 12. júla 1543; Henrich VIII. zomrel 28. januára 1547)
Manželstvo zostalo bez potomkov

Milenky a potomkovia

Meno	Narodenie	Úmrtie	Poznámky
Alžbeta Blountová
Henrich FitzRoy, richmondský a somersetský vojvoda	15. jún 1519	23. júl 1536	V roku 1533 sa oženil s Lady Máriou Howardovou. Nemal potomkov.
Mária Boleynová
Katarína Careyová, Lady Knollyská	1524 (?)	15. január 1569	Vydala sa za sira Francisa Knollysa; mala 15 detí.
Henrich Carey, hunsdonský barón	4. marec 1526	23. júl 1596	V roku 1545 sa oženil s Annou Morganovou, s ktorou mal 11 detí.

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Henrich VIII.

Externé odkazy

Stránka venovaná Henrichovi VIII. (po anglicky)
Genealógia rodu Tudorovcov (po anglicky)
Diela (listy, prejavy apod.), ktoré napísal Henrich VIII. (po anglicky)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Henry VIII of England na anglickej Wikipédii.

Vladárske tituly
Henrich VIII. Tudorovci
Predchodca Henrich VII.	Kráľ Anglicka 21. apríl 1509 – 28. január 1547	Nástupca Eduard VI.