Avarský kaganát
Avarský kaganát
| |||||||||||||||
Geografia | |||||||||||||||
(?) sídlo kagana, pevnosť hrink, často menilo polohu
| |||||||||||||||
Rozloha
|
(?) viac ako 250 000 km²
(presný rozsah panstva nie je známy) | ||||||||||||||
Najdlhšia rieka
|
|||||||||||||||
Obyvateľstvo | |||||||||||||||
Počet obyvateľov
|
vyše 250 000
(presné počty sú neznáme) | ||||||||||||||
Národnostné zloženie
|
|||||||||||||||
avarčina (?), turkické jazyky, mongolské jazyky, praslovančina, ...
| |||||||||||||||
tengrismus (šamanizmus, animizmus), čiastočne kresťanstvo, judaizmus, čiastočne možno i iné východné náboženstvá (manicheizmus, zoroastrizmus, budhizmus, ...)
| |||||||||||||||
Štátny útvar | |||||||||||||||
kaganát, kmeňový zväz
| |||||||||||||||
Materský štát
|
|||||||||||||||
komoditné platidlá (hrivny, kovové prúty,...)
| |||||||||||||||
Vznik
|
|||||||||||||||
Zánik
|
|||||||||||||||
|
Avarský kaganát bol štátny útvar v strednej Európe (presnejšie v Panónskej panve) existujúci ako samostatný celok zhruba od roku 567 do roku 803 a ďalej ako subjekt franskej moci minimálne do roku 822.
Pôvod Avarov (Varchitov, Obrov, Abarov, Pseudo-Avarov) je nejasný. Pravdepodobne šlo o kmeň mongolského alebo turkického pôvodu, objavujú sa i názory, že ide o príbuzný kmeň Hunov. Kultúrne sú Avari blízki turkickým kmeňom, narozdiel od iných nomádskych kmeňov bolo etnikum vyspelejšie, pravdepodobne pre perzsko-čínsky vplyv v počiatkoch jeho existencie. Okrem panónskych Avarov dodnes existujú ešte kaukazskí Avari , ktorí sa však od panónskych Avarov jazykovo líšia.
Podľa správ Modrých Turkov (Turkutov) odoslaných Byzantskej ríši pochádzali Avari z kmeňov War a Chun a tvorili súčasť Hefthalitského chanátu Bielych Hunov. Táto teória tak Avarom priznáva aspoň čiastočný indoeurópsky pôvod. Iné teórie hovoria o ich príslušenstve k blízkemu Žužanskému chanátu.
Avarský kmeňový zväz tvorilo viacero kmeňov, medzi nimi i iné menšie kmene iného než avarského pôvodu. K nim patrili napríklad turkicko-bulharskí Oghurovia, Utigurovia či Kutrigurovia. Spolu s Avarmi putovali a žili i ďalšie etniká, medzi nimi i Slovania (Anti), či ugrofínske kmene. V Panónii zase Avari stretli upadajúcich Gepidov.[1]:38-39
Do Európy, na Kaukaz sa Avari dostali niekedy okolo roku 557 / 558.[2] Vtedy šlo ešte o pomerne slabý kmeň, ktorý však rýchlo rástol na sile a počtoch. Už spočiatku sa Avari stali spojencami Byzantskej ríše, ktorá ich podobne ako iné kmene využívala na zaistenie svojich hraníc tým, že im vyplácala tribút. V 6. storočí Avari postupne obsadili Panóniu. Úplnými pánmi územia sa stali po tom, čo si ich okolo roku 567 na pomoc proti Gepidom povolal kmeň Longobardov.[2] Avari Longobardom radi pomohli, avšak nakoniec boli sami prinútení Strednú Európu opustiť. V tomto období vznikol stálejší štátny útvar Avarov - Avarský kaganát.
V nasledujúcom období Avari pravidelne plienili byzantské, slovanské a franské územia a striedavo udržiavali s jednotlivými krajinami spojenectvá. V siedmom storočí Avari dvakrát spolu so Slovanmi zaútočili na dve v tom čase najvýznamnejšie byzantské mestá Solún a Konštantínopol. Nebezpečným sa ukázalo byť najmä druhé obliehanie v roku 626, ktoré Avari viedli v spolupráci s Peržanmi.[2] Po neúspechu konštatinopolskej misie avarská moc na čas upadla, čo využil franský kupec Samo a na čele Slovanov na území západnej Panónie získal pre miestne kmene od Avarov nezávislosť. V tomto období sa avarský kmeňový zväz rozštiepil, pre odchod Bulharov (Kutrigurov), ktorí prehrali občiansku vojnu a nezískali kaganský titul.
Po smrti slovanského vládcu Sama Avari znovu získali nadvládu nad západnou Panóniou, avšak v siedmom storočí sa stále viac a viac vyhrocovali vzťahy s Frankami, ktorí Avarov nakoniec vo viacerých výpravách porazili. Významnú ranu Avarom v roku 805 uštedril prvý západný cisár Karol Veľký. V nasledujúcom už nemožno hovoriť o plne samostatnom avarskom panstve. Ku koncu existencie kaganátu vrchní predstavitelia ríše prijali krst. Posledná zmienka o Avaroch pochádza z roku 822, kedy sa ich poslovia zúčastnili snemu vo Frankfurte. Nie je zrejmé, kedy kaganát naozaj zanikol, ani čo presne sa stalo s Avarmi, pravdepodobné je, že sa asimilovali s miestnym slovanským a od 10. storočia i maďarským obyvateľstvom. Objavujú sa názory, že Avari mohli byť predkami uhorských Sikulov. Najvýznamnejšími pamiatkami po Avaroch sú pohrebiská.
Dejiny kaganátu
[upraviť | upraviť zdroj]Pôvod Avarov a príchod do Európy a rané obdobie kaganátu
[upraviť | upraviť zdroj]Do Európy Avari prišli okolo roku 557. Pôvodne ich kmeňový zväz nebol príliš silný, avšak čoskoro sa v Zakaukazsku rozrástol o viaceré nomádske kmene. Medzi nimi napríklad turkickí Oghurovia, Utigurovia či bulharskí Kutrigurovia.[1]
„ | Kvôli čomu prišlo u nich k zmene mien vysvetlíme a v ničom sa neodchýlime od pravdy. Keď Barseltovia, Unugurovia, Sabirovia a ďalšie hunské národy videli ako sa časť Warov a Chunov ženie na ich územia, boli zachvátení veľkým strachom, pretože sa domnievali, že ide o Avarov. Preto si prichádzajúce kmene uctili skvelými darmi a mysleli si, že si tým kupujú svoju bezpečnosť. Keď Warovia a Chunovia videli, že sa im vyhnanstvo začína dobre, vzali tento omyl za svoj vlastný a začali si hovoriť Avari. | “ |
– (Theofylaktos Simokattes: Oikumeniké historia (Svetové dejiny) |
Už v roku 558 Avari naviazali kontakt s byzantským cisárom Justiniánom I., ktorý poslov bohato obdaroval a uzavrel s nimi spojenectvo a povolil im osídliť Malú Skýtiu (horné Čiernomorie). Zároveň sa dohodli na tom, že Byzancia bude Avarom platiť tribút a Avari na oplátku budú chrániť byzantské pohraničie pred Antmi (byzantské označenie pre raných Slovanov).
Po tom, čo v roku 567 vypukla posledná longobardsko-gepidská vojna si longobardský kráľ Albouin povolal na pomoc Avarov, ktorí boli usadení v dolnom toku Dunaja. Tí Longobardom pomohli Gepidov poraziť, no už v nasledujúcom roku z Panónie odišli i Longobardi, ktorí neboli spokojní s vrtkavým avarským susedom. Longobardi si následne založili panstvo v Taliansku. Do západnej Panónie vďaka mocenskému vláknu prenikli noví Slovania, centrálne pláne obsadili avarské kmene a ich spojenci, medzi nimi i slovanskí Dudlebi.[1]
Avari sa pre Slovanov ukázali nielen negatívne ale i ako šťastný element, pretože vďaka ich vpádu do Panónie sa umožnila i ich ďalšia expanzia. Okolo roku 578 sa avarský kagan snažil podrobiť a začleniť do vojska slovanské kmene v Sedmohradsku, čo sa mu však hneď nepodarilo. V nasledujúcom období tieto kmene viackrát plienili Byzantskú ríšu a Avari sa k nim ochotne pridali, ba v roku 582 dobyli i Sirmium. Do roku 602 si Avari podľa Simokatta konečne podrobili i celý podunajský antský (slovanský) kmeňový zväz a práve v tomto období sa slovanské kmene usídľujú i v Alpách, kde s avarskou pomocou porážajú bavorského kráľa Tassila I. a plienia Durínsko. V roku 602 zase s Longobardami vyplienili byzantské krajiny v okolí Istrie.[1]
Slovanské povstanie a Samo
[upraviť | upraviť zdroj]Slovania už od počiatku kaganátu tvorili významný prvok Avarskej ríše. Niektoré kmene ako Dudlebovia, či kmene v Byzantskej ríši boli avarskými spojencami, iné kmene, najmä pra-Moravania, pra-Slovieni, či Karantánci v okolí Álp boli voči Avarom v podriadenom postavení a svoju pozíciu veľmi zle znášali. Preto okolo roku 623 v západnej časti kaganátu vypuklo slovanské povstanie, na ktorého čelo Slovania postavili franského kupca Sama. Urobili tak pravdepodobne preto, že vyvýšenie niektorého slovanského vodcu by medzi kmene prinieslo sváry.[1]:48 Fredegarova kronika situáciu popísala nasledovne:
„ | Huni (Avari) každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať, na lôžka si brávali manželky Slovanov a ich dcéry. Popri (znášaní) iných násilenstiev Slovania odvádzali Hunom (Avarom) poplatky. Synovia Hunov (Avarov), ktorých splodili z manželiek a dcér Vinidov, neznášali ďalej zlo, krutosti a násilia, vzpierali sa nadvláde Hunov (Avarom) a, ako som už spomínal, začali sa búriť. Keď Vinidi s vojskom zaútočili proti Hunom (Avarom), kupec menom Samo postupoval s nimi vo vojsku.... | “ |
– Fredegarova kronika Kniha IV, kap. 48. |
Západní Slovania Avarov porazili a dočasne v okolí Dunaja vytvorili nadkmeňový slovanský zväz - tzv. Samovu ríšu, ku ktorému sa pridali i ďalšie slovanské kmene (knieža Dervan a jeho Lužickí Srbi (vtedy nazývaní Bieli Srbi), Karantánci,...). Slovanská ríša následne dokázala uhájiť svoju samostatnosť ako proti Avarom, tak i proti Frankom, avšak po Samovej smrti niekedy v rokoch 658/659 zanikla. Jediným zdrojom z ktorého sa o nej dozvedáme je Fredegarova kronika.
Avarsko-byzantské vojny
[upraviť | upraviť zdroj]Avari a Byzantská ríša boli za vlády Justiniána I. pôvodne spojencami. Po Justiniánovej smrti však jeho nástupca Justín II., ktorý potreboval peniaze na boj s Peržanmi odmietol platiť Avarom tribút.[3] Avari boli v tom období ešte slabí, začali však plieniť franské územia a po tom, čo obsadili Panóniu začali útočiť aj na byzantské územia. Dlhodobý život v byzantskom pohraničí postupne viedol k viacerým stretom, ktoré zväčša skončili zmluvou o navýšení byzantského tribútu Avarom.
Celkovo spolu Avari a Byzancia viedli viacero vojen (578 – 582, 592 – 602, 610, 619, 623, 626).[1]
Spolu s Avarmi proti Byzancii bojovali i balkánske slovanské kmene. Prvou výpravou, kde kmene spolu bojovali bolo pravdepodobne dobytie Sirmia. Už v šiestom storočí spolu kmene plienili i hlboké byzantské územie (Thesáliu), dvakrát dokonca obľahli významné mesto Solún.[3] Celé deväťdesiate roky 6. storočia sa niesli v znamení bojov medzi Avarmi a Byzanciou, Avarom sa dokonca podarilo preniknúť a vyplieniť okolie Konštantínopola. V roku 614 obsadili Avari centrum byzantskej Dalmácie Salonu[4] a umožnili Slovanom osídliť územie od Álp až po Peloponéz. Pravdepodobne najvýznamnejším a najnebezpečnejším z pohľadu Byzancie však bolo druhé obliehanie Konštantínopolu v roku 626, ktoré Avari koordinovali spolu s perzskou inváziou do Byzancie. Fredegarova kronika slovansko-avarské spojenectvo popísuje nasledovne:
„ | Vinidi (Slovania) boli už oddávna befulkovia Hunov (Avarov). Keď Huni (Avari) s vojskom viedli útok proti niektorému národu, stavali vtedy svoje zhromaždené vojsko na obranu táborov, Vinidi však bojovali. Ak sa víťazstvo klonilo na ich stranu, Huni (Avari) vtedy útočili, aby sa zmocnili koristi, ak však Vinidi boli porážaní, podporovaní pomocným vojskom Hunov znova nabrali síl. Huni (Avari) ich teda nazývali befulkovia, lebo pri bojovom stretnutí, tvoriac dvojité bojové šíky, kráčali pred Hunmi (Avarmi). | “ |
– Fredegarova kronika Kniha IV, kap. 48. |
Obliehanie mesta sa skončilo veľkým avarsko-perzským neúspechom, po ktorom sa Avari museli stiahnuť za Dunaj. Toho využili i kmene balkánskych Slovanov, ktoré sa osamostatnili ako od Avarov, tak i od Byzantskej ríše, ktorá bola po vojne s Peržanmi unavená a čoskoro musela riešiť problémy s vzrastajúcou Arabskou ríšou. Od polovice 7. storočia už Avari Byzanciu neohrozovali, pretože ich hlavným nepriateľom sa stali Frankovia.[4]
Neskoršie obdobia kaganátu a pád
[upraviť | upraviť zdroj]Oslabenie moci avarských vládcov po slovanskom povstaní a neúspešnom obliehaní Konštantínopolu využili bulharské kmene v kaganáte, ktoré sa pokúsili získať vedenie. V roku 630 medzi kmeňmi vypukla občianska vojna, v ktorej Avari nakoniec zvíťazili a Bulhari boli prinútení Panóniu opustiť. Časť z nich našla nový domov u Frankov, časť na východe.
„ | V tom roku (631) v kráľovstve Avarov, nazývaných Huni v Panónii nastal prudký spor, pretože o to, kto by sa mal stať kráľovým nástupcom, bojoval jeden z Avarov a druhý z Bulharov. Zišlo sa množstvo ľudí a dva tábory medzi sebou zápasili. Napokon Avari premohli Bulharov. Po premôžní Bulharov deväťtisíc mužov s manželkami a deťmi bolo vyhnaných z Panónie... | “ |
– Fredegarova kronika Kniha IV, kap. 72. |
Odchod bulharských kmeňov Avarský kaganát ešte viac zoslabil. V roku 635 sa od Avarov a turkických kmeňov osamostatnili Protobulhari (Kotrigurovia a Onogurovia) pod vedením Kubrata a usídlili sa severne od Čierneho mora a v Zakaukazsku. Tam sa však čoskoro dostali do konfliktu s miestnou Chazarskou ríšou a okolo roku 670 začali prchať preč. Časť z nich založila Volžské Bulharsko, druhá časť sa vrátila do Podunajska, ktoré od Avarov koncom siedmeho storočia získali.
Po tom, čo zomrel Samo sa jeho ríša rozpadla a východné územia sa znovu dostali pod vplyv Avarov. Avarská moc však už bola oslabená a veľké vpády do susedných ríš už neboli bežné. Zmenil sa charakter ríše, obyvateľstvo sa začalo viac venovať poľnohospodárstvu a žiť usadlejším spôsobom života. To však nevylučovalo občasné vpády na cudzie územia, v roku 663 Avarov do Friulska povolal longobardký kráľ Grimuald I. a do krajiny sa Avari i neskôr ešte vrátili.[1]:63 Avarská moc v 7. a 8. storočí plne prenikla na územie západných Slovanov, ovládali Nitriansko, okolie Enže a Dunaja i Karantániu. Nikdy však kočovné kmene neprenikli do hlbokých hôr, čo značí najmä okruh existujúcich avarských pohrebísk. Významnými avarskými sídlami na dnešnom Slovensku bolo dnešné Komárno a Devín, ďalšie avarské sídla sa nachádzali najmä v okolí dolných tokov riek Nitra a Žitava a Dunaji.[1]:70-71
Avari sa v tomto období snažili postupovať ďalej na západ, avšak boli Bavormi v roku 742 porazení a tak neskôr uzavreli mier a spojenectvo. Novým hegemónom na západe sa však pomaly stávali Frankovia. V roku 776 založil Karol Veľký proti kaganátu namierenú Friulskú marku. Pripadalo k nej i bývalé byzantské územie Istrie. V roku 788 Frankovia obnovili moc nad Bavorskom a na jeho území vznikli ďalšie marky.[1]:81 Jediným silným východným susedom sa stali Avari s ktorými ihneď vypukli problémy. Ríše spolu rokovali o vymedzení sfér, k zmieru avšak nedošlo.
V roku 791 na Avarov zaútočil Karolov syn Pipin a čoskoro sa k nemu pridali i kráľovské oddiely. Frankom sa Avarov v boji v roku 796 podarilo premôcť a o ich víťazstvách dokonca vznikla a sa zachovala báseň De Pippini regis Victoria Avarica (O víťazstve vládcu Pipina nad Avarmi) na oslavu princa Pipina. Ten na Karolov príkaz Panóniu rozdelil medzi novovzniknuté marky, väčšina územia (najmä to ovládané bývalým tudunom) pripadla Avarskej marke.[1]:85-86 Moc na dobytom území získavali aj slovanské kmene, ktoré tu vytvárali vlastné panstvá (kniežatstvá) s viacmenej podriadeným postavením voči Frankom. Po viacerých výpravách do Panónie nakoniec Karol Veľký v roku 803 avarskú moc zlomil.
V roku 804 svoju moc do Panónie rozšírili Bulhari, ktorí obsadili Zátisie. Avari hľadali pomoc u Frankov a v roku 805 dokonca nasledoval krst avarských vládcov (prijali mená Abrahám a Izák). Rozdelenie územia nebolo Avarmi rešpektované, čo viedlo k ďalším vojnovým stretom so Slovanmi. V roku 811 preto Karol Veľký znovu zasiahol do avarskej politiky a nastolil medzi Slovanmi a Avarmi mier. Iná časť Avarov (zátisská) v tomto roku zúčastnila bulharského vpádu do Byzancie.
V nasledujúcom období správy o Avaroch miznú. Spomínajú sa ešte v dokumentoch z roku 817 a ich poslovia sa spomínajú i na ríšskom sneme vo Frankfurte v roku 822, ide však o posledné zmienky.[1]:99
Chronológia avarských dejín
[upraviť | upraviť zdroj]- 557 – Prvé zmienky o Avaroch na Kaukaze
- 558 – Avari si podrobujú kočovnícke kmene Barseltov (Barsiltov) medzi Kaspickým morom a Karpatami
- 558 – 560 – Avari si podrobujú kutigurské kmene, vzniká zväz avarsko-bulharský kmeňový zväz
- 561 – Avari a Kutiguri útočia na západné slovanské územia
- 561 – Avari sa usídľujú na dolnom Dunaji, podnikajú prvé nájazdy do Byzancie
- 562 – Neúspešná avarská výprava do Franskej ríše
- 566 – Druhá výprava proti Frankom, Avari plienia východ Franskej ríše
- 567 – Avari sa zúčastnili gepidsko-longobardskej vojny, obsadzujú územie Sedmohradska a Potisia, úpadok germánskych ríš v Podunajsku
- 568 – Odchod Longobardov z Panónie, Avari obsadzujú Panóniu
- 569 – Avarský nájazd na Dalmáciu
- 570 – Mierová zmluva medzi Byzanciou a Avarmi, Avarom je priznaná Panónia
- 575 – Zmluva medzi Byzanciou a Avarmi o ochrane severných hraníc pred Slovanmi a platení tribútu Avarom
- 578 – Avarský nájazd na slovanské územia
- 582 – Avari dobýjajú byzantské Sirmium
- 584 – Avari dobýjajú pevnosti Singidunum a Viminacium na pravom brehu Dunaja
- 585 – Avari vtrhli do Byzancie, Byzantská ríša sa zaviazala kaganátu platiť vysoký tribút
- 586 – Slovania a Avari prvýkrát obliehajú byzantský Solún
- 596 – Nájazd do Durínska a Dalmácie, Byzantské vojská odrážajú avarských nájazdníkov
- 598 – Víťazné avarské ťaženie do Byzancie, navýšenie byzantského tribútu a určenie Dunaja ako hranice medzi ríšami
- 599 alebo 600 – Byzantské vojská zahnali Avarov až za Tisu
- 602 – Slovansko-avarský útok na Trákiu a balkánske územia Byzantskej ríše
- 603 – Mierová zmluva s Byzantskou ríšou
- 614 – Druhé slovansko-avarské obliehanie Solúna, Avari obsadzujú pobrežie Jadranského mora
- 619 – Neúspešný avarský pokus o únos cisára Hérakleia
- 623 – Avarský útok na Konštantínopol (plienenie okolia), Byzancia sa zaviazala k veľkému tribútu.
- 623/624 – Slovanské povstanie na Morave a okolí (kupec Samo)
- 626 – Veľké obliehanie Konštantínopolu avarsko-perzské spojenectvo, koalícia porazená Byzantskou ríšou
- 630/631 – Rozpad avarsko-bulharského kmeňového spojenectva pre rozpory pri voľbe nového kagana
- 635 – Bulhari na čele s Kubratom porážajú Avarov a vyháňajú ich od brehov Čierneho mora
- 30. roky 7. storočia – Príchod Chorvátov a Srbov na Balkán, Avari sú vyhnaní od Jadranského mora
- 70. roky 7. storočia – Bulharský chán Asparuch vyháňa Avarov z dolného Dunaja
- 663 – Avarský vpád do Friulska v Taliansku na žiadosť longobardského kráľa Grimoalda I.
- 741/742 – Avarsko-bavorská vojna o Karantániu (územie alpských Slovanov - Karantáncov) končí avarskou porážkou
- 782 – Avarské nájazdy za franské hranice
- 787/788 – Neúspešné nájazdy do Franskej ríše
- 791 – Frankovia útočia na Avarov, Avarský kaganát stráca západné pohraničie, kde vznikajú franské marky
- 792 – 795 – Občianska vojna v Avarskom kaganáte, Frankovia vtrhli do oslabenej ríše a vyplienili ich hlavné sídlo v Potisí, Avarský kaganát sa stáva vazalom Frankov
- 797 – Avarské povstanie proti Frankom, povstanie porazená friulským vojvodom Erikom
- 799 – Ďalšie neúspešné povstanie Avarov
- 802 – 803 – Posledné povstanie Avarov, moc kmeňa je zlomená
- 805 – Krst avarského kagana (a Avarov)
- 804 – 807 – Bulhari na čele s chánom Krumom obsadili Potisie
- 811 – Karol Veľký pomáha vazalským Slovanom proti Avarom
- 822 – Posledná zmienka o nezávislých Avaroch, ktorých poslovia sa zúčastnili snemu vo Frankfurte
Avarská spoločnosť a štátne usporiadanie
[upraviť | upraviť zdroj]Avarská spoločnosť bola narozdiel od mnohých nomádskych kmeňov značne hierarchizovaná, čo dokazujú početné pohrebiská. Zväz sa skladal s viacerých národnostných celkov, pričom každý celok mal vlastné tradície a štýly, ktoré sa navzájom prekrývali. To sa prejavilo na typoch oblečení, či keramiky vyrábanej v kaganáte. Niektoré kmene žili s Avarmi v spojeneckej symbióze (medzi nimi i Slovania), niektoré kmene boli Avarom podriadené.
Systém správy Avarskej ríše sa príliš nelíšil od systému iných nomádskych ríš. Na čele ríše stál kagan, ktorý mal spočiatku takmer neobmedzenú moc. Titul nebol vyslovene dedičný, bežné boli boje o moc, čo nakoniec i viedlo k odchodu Kutrigurov zo zväzu. Náboženskú moc v kmeni mal hlavný šaman. Neskôr sa moc podobne ako u iných nomádskych kmeňov člení a vzniká mocenský dualizmus medzi kaganom, ktorý vládne ale neriadi a jugurom (kňazom), ktorý nevládne ale riadi. Titul kagana sa tak nadobudol najmä význam legitimity. Významnú úlohu v neskoro-avarskom období zastával i tudun, či kapkan.[5][1]:72 Jednotliví úradníci v krajine ovládali i svoje vlastné územia.
Avari boli bojovní národ, ktorí žil vojnou. Každý zdravý muž preto slúžil v armáde. Ako typickí nomádi Avari využívali k boju ľahkú jazdu a reflexné luky. Inováciou narozdiel od predošlých kmeňov bolo sedlo. Na čele vojsk stál pôvodne kagan, neskôr jeho velitelia, či hodnostári.
Ženy v kmene sa venovali najmä výchove detí a domácnosti. V čase neprítomnosti mužov preberali zodpovednosť za chod domácnosti a sa stávali hlavami rodín. V manželstve sa uplatňovala hlavne monogamia a vo vyšších vrstvách polygamia.[5] Bežný bol konkubinát, manželstvo sa v ranom stredoveku a obzvlášť u nomádskych kmeňov zakladalo únosom nevesty.
Vládcovia Avarského kaganátu
[upraviť | upraviť zdroj]O vládcoch Avarského kaganátu sa toho nevie veľa. Z významných panovníkov poznáme najmä meno Bajana I. Celkovo moc v kaganáte držali tri alebo štyri dynastie.[6]
- začiatok 6. storočia Sarošu
- 558 – 562 Kandich (Kanadik)
- 562 – 602 Bajan I. (zakladateľ Avarskej ríše)
- 602 – 617 Bajan II.
- 617 – 630 Onogunduri
- (?)
- 729/730 Surakat
- (?)
- 791 – 795 Jugur (mohlo ale ísť aj iba o titul jugura)
- 795 – 799 tudun Kajd
- (?)
- 803 – (?) Zodan
- (?) – 805 kapkan Theodor
- 805 – (810?) kagan Abrahám
- (811?) – ? tudun Izák
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g h i j k l STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska. 2. preprac. a dopl. vyd. Budmerice : Rak, 2016. 594 s. ISBN 978-80-85501-64-3.
- ↑ a b c Avar | people [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2019-08-25]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 78 – 90.
- ↑ a b Avaři. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 54.
- ↑ a b Slovania - projekt KEGA [online]. www.ukm.ff.ukf.sk, [cit. 2019-08-25]. Dostupné online.
- ↑ Nomads of the Steppe [online]. my.raex.com, [cit. 2019-08-25]. Dostupné online. Archivované 2014-05-20 z originálu.
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]Primárne zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Fredegarova kronika
- Theofylaktos Simokattes: Oikumeniké historia (Svetové dejiny)
- Conversio Bagoariorum et Carantanorum (O obrátení Bavorov a Korutáncov)
Sekundárne a terciárne zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- W. Szymański, Elżbieta Dąbrowska, Awarzy, Węgrzy, Ossolineum, Wrocław 1979, ss. 25, 32 – 63, 81 – 89, 100 – 102. ISBN 83-04-00246-9
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Awarowie na poľskej Wikipédii.(Chronológia a zoznam vládcov)