Ľubľana
| Ľubľana | |||
| Ljubljana | |||
| Hlavné mesto Slovinskej republiky | |||
 Pohľad na mesto z Ľubľanského hradu.
| |||
|
|||
| Štát |  Slovinsko
| ||
|---|---|---|---|
| Rieka | Ľubľanica, Sáva, Mali Graben | ||
| Nadmorská výška | 295 m n. m. | ||
| Súradnice | 46°3′5″S 14°30′20″V / 46,05139°S 14,50556°V | ||
| Rozloha | 163,8 km² (16 380 ha) | ||
| Obyvateľstvo | 267 920 (1 január 2011) | ||
| Hustota | 1 635,65 obyv./km² | ||
| Primátor | Zoran Janković | ||
| Časové pásmo | SEČ (UTC+1) | ||
| - letný čas | SELČ (UTC+2) | ||
| PSČ | 1000 | ||
| Telefónna predvoľba | +386 1 | ||
  Ľubľana na mape Slovinska
| |||
| Wikimedia Commons: Ljubljana | |||
| Webová stránka: www.ljubljana.si | |||
| OpenStreetMap: mapa | |||
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |||
.svg)
Ľubľana (slovin. Ljubljana, čes. Lublaň, poľ. Lublana, tal. Lubiana, nem. Laibach) je hlavné a najväčšie mesto Slovinska. Rozkladá sa na ploche 275 km² a žije v ňom 278 314 obyvateľov (2009).
Charakter mesta
[upraviť | upraviť zdroj]Mestom preteká rieka Ľubľanica. Vďaka neveľkému počtu obyvateľov Ľubľana pôsobí skôr dojmom provinčného mesta ako dojmom hlavného mesta. Hlavným bulvárom je Slovenska cesta. Nachádza sa tu hrad, počas vojny zničený a novo prestavaný v modernom štýle. Z jeho veží, ktoré sú vlastne povojnové, je výhľad cez celé mesto až k Alpám. Uprostred mesta na brehu Ľubľanice je hlavné Prešerenovo námestie (Prešernov trg) so sochou básnika Franceho Prešerena a renesančným kostolom, ktorý je vlastne symbolom mesta. V meste sa nachádza aj kúpeľná kolonáda.
Pôvod názvu Ľubľana a symbol mesta
[upraviť | upraviť zdroj]Historici nie sú jednotní v otázke pôvodu názvu mesta Ľubľana. Podľa jedného názoru je meno mesta odvodené od staroslovanského mestského božstva Laburus. Vedecky najakceptovateľnejšia hypotéza je, že mesto bolo pomenované podľa rieky Ljubljanica, ktorá mestom preteká. Podľa názoru jazykovedca Silva Torkara, pochádza názov Ljubljanica zo staroslovenského mena Ljubovid. Etnológ Robert Vrčon zastáva názor, že pôvod názvu Ljubljanica je v latinskom slove aluviana, čo je označenie zaplavujúcej rieky [chýba zdroj]. V stredoveku boli rieka a aj mesto pomenované Laibach. Toto pomenovanie má starogermánskeho pôvod v slove Laubach znamenajúcom „stojaca voda zapríčiňujúca záplavy“. Názov sa oficiálne používal do roku 1918. Jedným z názorov je, že názov pochádza zo slova ljubljena (ľúbená, milovaná).
Symbolom mesta je Ľubľanský drak (slo. Ljubljanski zmaj).
História
[upraviť | upraviť zdroj]Táto oblasť bola osídlená už v dobe Starovekého Ríma, kedy tu tesne pred prelomom letopočtu Rimania založili tábor Emona, ktorý roku 34 pred Kr. dostal mestské práva. Na 364 m vysokom pahorku nad mestom vybudovali Rimania pevnosť. V 5. storočí mesto a pevnosť zničili barbari. V 6. storočí bola pevnosť obnovená ako slovanská Luvigana, ktorú v 10. storočí zničili starí Maďari.
Prvá písomná správa o Ľubľane je z roku 1144. Roku 1260 sa prvýkrát uvádza ako mesto medzi hradom a Ľubľanicou. Stala sa hlavným mestom Kranska a od roku 1276 bola v rukách tirolských grófov. Od roku 1335 bola spolu s Kranskom pod vládou habsburskej ríše ako hlavné mesto Kranska až do roku 1918, s výnimkou rokov 1809-1813/1815, keď bola sídelným mestom Francúzmi zriadených Ilýrskych provincií.
Od 60. rokov 15. storočia bola sídlom biskupov, roku 1895 ju z veľkej časti zničilo zemetrasenie. V 19. a začiatkom 20. storočia bola významným centrom slovinského národnooslobodzovacieho hnutia.
Pri vzniku kráľovstva SHS sa nestala hlavným mestom Slovinska, ale Drávskej bánoviny. Počas druhej svetovej vojny ju obsadili Taliani (1941-1943) a Nemci (1943-1945). Od roku 1945 je hlavným mestom Slovinska. Roku 1955 mu Josip Broz Tito udelil titul Mesto Hrdina. Centrom Slovinska v rámci SFRJ, bolo mesto až po vojne a po roku 1991 je aj centrom nezávislého Slovinska.
Partnerské mestá
[upraviť | upraviť zdroj]
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ľubľana
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Štatistická databáza Slovinska Archivované 2009-09-17 na Wayback Machine