Srbské kráľovstvo

O iných významoch výrazu Srbské kráľovstvo pozri Srbské kráľovstvo (rozlišovacia stránka).

Srbské kráľovstvo
Краљевина Србија

←

1882 – 1918

→

vlajka

znak

Hymna: Bože pravde

Motto: С вером у Бога, за Краља и Отаџбину

Geografia

Obyvateľstvo

Štátny útvar

Konštitučná monarchia

Mena

Srbský dinár

Vznik

6. marec 1882

Zánik

1. december 1918

Predchádzajúce štáty:

Srbské kniežatstvo

Nástupnícke štáty:

Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov

Srbské kráľovstvo (srb. Краљевина Србија) bol nezávislý štát, ktorý vznikol zo Srbského kniežatstva po Berlínskom kongrese v roku 1878 a zanikol spojením Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov do Kráľovstva Slovincov, Chorvátov a Srbov.

Dejiny

Vznik

V roku 1804 bolo Srbsko vyhlásené autonómnym kniežatstvom v rámci Osmanskej ríše, ktorej moc však bola silne obmedzená. Osmani si zachovali iba právo na neveľký ročný poplatok a kontrolu nad šiestimi mestami a dvoma pevnosťami. Po Berlínskom kongrese v roku 1878 bolo 6. marca 1882 kniežaťom Milanom, vyhlásené Srbské kráľovstvo a doterajší knieža Milan bol korunovaný ako kráľ Milan I., po ňom nastúpil na trón jeho syn Alexander I. Jeho vládu poznačili škandály okolo kráľovnej Dragy, rodenej Mašínovej, a kráľovská rodina bola nakoniec vzbúrencami v roku 1903 zavraždená. Následne sa už tretíkrát na trón vrátili Karađorđevićovci v osobe kráľa Petra I., ktorý bol v roku 1903 korunovaný za srbského kráľa. Ten žil takmer celý život po vyhnaní svojho otca Alexandra vo francúzskom exile, získal vysoké hodnosti vo francúzskej armáde, zúčastnil sa bosnianskeho povstania a bol ženatý s dcérou čiernohorského kniežaťa a neskôr kráľa Nikolu - Zorkou. Za jeho panovania Srbsko zažívalo veľký hospodársky a kultúrny rozkvet, takisto sa odpútalo od predchádzajúcej orientácie na Rakúsko a stalo sa spojencom štátov Dohody.

V rokoch 1912 – 1913 sa Srbsko zúčastnilo prvej balkánskej vojny spolu s Čiernou Horou, Bulharskom a Gréckom. Srbská 1. armáda pod vedením princa Alexandra zvíťazila nad tureckou armádou v bitke pri Kumanove. Turci boli definitívne vyhnaní z Balkánu a Srbsko dosiahlo rozšírenie svojho územia o väčšinu Kosova a Macedónska. Následne v druhej balkánskej vojne zvíťazilo nad Bulharskom.

Prvá svetová vojna

Generál Zivojin Mišić

V roku 1914 bol v Sarajeve srbskými nacionalistami vykonaný atentát na Františka Ferdinanda d’Este a po vypršaní ultimáta 28. júla vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu.

Atentát na Ferdinanda d’Este, ktorého hlavnými páchateľmi boli mladí srbskí nacionalisti z Bosny, postavili Srbsko do ťažkej situácie. Rakúsko-Uhorsko vyvolalo ostrú kampaň proti Srbsku a proti Srbom žijúcich na území monarchie. Srbskí politici sa snažili vyvrátiť obvinenia a preto atentát ostro odsúdili. Rakúske ultimátum, ktorého prijatie by zo Srbska fakticky urobilo rakúskeho vazala, však odmietli a vojnu prijali. Srbský premiér Nikola Pašić po prečítaní správy o vyhlásení vojny prorocky zvolal: "Rakúsko nám vyhlásilo vojnu. To bude jeho koniec!"

Vojnu proti habsburskej monarchii zo začiatku Srbsko s pomocou čiernohorských vojakov viedlo úspešne. Prvú ofenzívu Rakúšanov odrazilo a srbské oddiely dokonca prenikli na územie Bosny a dobyli Sarajevo. Rakúsko-uhorská línia na rieke Kolubara sa zakolísala a rozpadla. Vzápätí bol oslobodený Belehrad, ktorý bol pod nadvládou Habsburgovcov iba 13 dní. Srbi sa vďaka víťazstvu nad mnohonásobnou presilou stali stredom obdivu spojencov zo západu aj z východu. Vydržali sa úspešne brániť ešte celý rok, ale koncom roku 1915 vstúpili do vojny proti Srbsku tiež Bulhari a Rakúšanom dorazila na pomoc tiež silná nemecká armáda pod velením generála Augusta von Mackensena.

Na prelome rokov 1915 a 1916 bola srbská armáda zatlačená na juh krajiny a územie štátu bolo rozdelené medzi Rakúsko a Bulharsko. Zatiaľ čo Rakúšania vo svojej okupačnej zóne neplánovali trvalé pripojenie, pretože sa obávali vyhrotenia národnostných rozporov v ríši, Bulharsko sa snažilo srbskú národnosť kompletne zlikvidovať a na ním okupovanom území začala silná bulharizácia. Srbská armáda ustupovala v krutej zime cez Albánsko a s pomocou francúzskej flotily sa znovu zhromaždila na ostrove Korfu a ďalších gréckych ostrovoch. Následne bolo asi 40 000 vojakov prevezených do Grécka na solúnsky front.

V septembri 1918 sa armáde Srbska s pomocou spojencov a povstalcov v bulharskom tyle podarilo preraziť nepriateľské línie a preniknúť znovu na srbské územie, kde dopĺňala stavy novonaverbovanými vojakmi. Bulharská a rakúska nadvláda sa rýchlo zrútila a po mesiaci ofenzívy dosiahli víťazné srbské vojská Belehrad. Ihneď po vojne sa začalo formovať Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov.

Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov

Po skončení prvej svetovej vojny sa 24. novembra 1918 ku Srbsku pripojil Srem a len o deň neskôr 25. novembra aj oblasť vtedajšej Vojvodiny, ktorá bola tiež súčasťou Štátu SHS a 26. novembra sa k Srbsku pripojila aj samostatná Čierna Hora, kde bol kráľ Nikola I. zbavený funkcie. 1. decembra 1918 Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov sa pripojil k Srbskému kráľovstvu a potom došlo k zjednoteniu Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov so Srbským kráľovstvom a vyhláseniu Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov ako spoločného štátu všetkých Juhoslovanov. Hlavným mestom nového štátu sa stal Belehrad a štátnym zriadením zostala monarchia pod vládou Karađorđevićovcov. Prvým kráľom sa stal Peter I. Karađorđevič.