Secesia

	Art Nouveau
	; Victor Horta, Hôtel Tassel
Základné údaje
Vznik:	záver 19. st.
Autori
Architektúra:	Antonio Gaudí, Victor Horta, Henry Van de Velde, Charles Rennie Mackintosh, Otto Wagner, Adolf Loos, Hector Guimard, Osvald Polívka
Maľba:	Jan Toorop, Gustav Klimt, Alfons Mucha
	Dejiny umenia; Praveké umenie; Staroveké umenie; Stredoveké umenie; Novoveké umenie; Umenie 19. storočia; Moderné umenie;
	Umelecký portál

Secesia (v Rakúsku Sezession, v Nemecku Jugendstil, vo Francúzsku Art Nouveau, v anglosaských krajinách Modern Style) je posledný z univerzálnych medzinárodných výtvarných slohov, ktorému sa podarilo vniesť svoj umelecký poriadok všetkým prejavom a veciam moderného života. Vytvorila módu a životný štýl na konci 19. a začiatkom 20. storočia, aj keď vystupovala pod rôznymi menami v rôznych krajinách. Ťažisko secesie neleží vo vysokom umení, v maľbe a sochárstve, ale v dekorácii a úžitkovom umení.

Vývin

Tento umelecký štýl sa objavil v Európe a v Spojených štátoch v druhej polovici 19. storočia a plne sa rozvinul okolo roku 1900. Vznikal v dobe, keď priemyselný „brak“ začal prenikať do všetkých oblastí života a ako reakcia proti priemyselnej civilizácii, reakcie, ktorá sa dovolávala návratu k remeselnej výrobe, ktorá bola považovaná za liek proti škaredosti.

Secesia výrazne ovplyvnila spôsob života konca 19. a začiatku 20. storočia, neopakovateľne sa zapísala i do tváre mnohých európskych miest ako Paríž, Viedeň, Mníchov, Berlín či Praha. V tejto dobe bolo vytvorené nespočetné množstvo diel s vysokou umeleckou hodnotou, ale i predmetov dennej spotreby. Secesia sa stala neodmysliteľnou súčasťou nielen európskej kultúry.

Znaky

Časť vitráže s názvom „Education“ (1890, Louis Comfort Tiffany

Za hlavné znaky secesného slohu sa považuje ornamentálnosť, plošnosť a záľuba v neobyčajných farbách a estetickom využití rozličných materiálov. Vláčny secesný ornament vyjadruje zvláštnu kvalitu secesného cítenia, ktoré sa vyhýba citovým výkyvom i silnému vypätiu vôle a smeruje k vyrovnanej náladovosti. Secesná línia je plynulá vlniaca sa krivka, ktorá vyvoláva v divákovi dojem nenásilného pohybu v ploche, ktorej jednotvárnosť sa vyrovnáva farebnosťou. Secesia vyhľadáva neobvyklé farebné odtiene a viaže ich podľa princípu harmónie a kontrastu. Ústredným znakom je štylizácia, secesia sa snaží prekonať gravidnú tematiku historických slohov a obracia sa priamo k prírodným tvarom (listy, kvety, ľudské a zvieracie telo).

Secesia sa prejavovala v architektúre, výtvarnom umení, v úžitkovom umení (bytové zariadenie, vitráže) a v literatúre.

Secesia v literatúre

V literatúre sa nositeľmi secesného slohu stali prúdy označované ako symbolizmus a dekadencia. Charakteristickým rysom secesie je i v literatúre tendencia k ornamentálnosti, v rovine jazykovej s tým súvisí rytmizácia vety a verša, opakovanie slov a hláskových skupín.

Secesia v architektúre

Bližšie informácie v hlavnom článku: Secesia (architektúra)

Predstaviteľmi architektúry sú Belgičan Victor Horta (Dom Tasselových v Bruseli), Francúz Hector Guimard (vstupy do parížskeho metra), alebo z Česka Antonín Balšánek a Osvald Polívka (Obecní dům v Prahe).

Secesia vo výtvarnom umení

Vo výtvarnom umení sa preslávili Alfons Mucha (plagáty, cyklus obrazov Slovanská epopej, návrhy šperkov a nábytku), Rakúšan Gustav Klimt (dekoratívne maľby, plagáty), Henri de Toulouse-Lautrec (grafiky, obrazy). Predstaviteľmi užitkového umenia sú Francúz Émile Gallé (sklenené vázy), Angličan Charles Rennie Mackintosh (bytové zariadenie) a mnohí ďalší.

Architekti

Émile André (1871 – 1933)
Gavriil Baranovsky (1860 – 1920)
Peter Behrens (1868 – 1940)
Raimondo Tommaso D'Aronco (1857 – 1932)
Mikhail Eisenstein (1867 – 1921)
August Endel (1871―1925)
Max Fabiani (1865―1962)
Antoni Gaudí (1852 – 1926)
Vladislav Gorodetsky (1863 – 1930)
Hector Guimard (1867 – 1942)
Paul Hankar (1859 – 1901)
Josef Hoffmann (1870 – 1956)
Victor Horta (1861 – 1947)
Károly Kós (1883 – 1997)
Béla Lajta (1873 – 1920)
Ödön Lechner (1845 – 1914)
Lev Kekushev (1862 – 1919)
Charles Rennie Mackintosh (1868 – 1928)
Ede Magyar (1877 – 1912)
Rafael Masó (1880 – 1935)
Gyula Pártos (1845 – 1916)
Marian Peretiatkovich (1872 – 1916)
Jože Plečnik (1872 – 1957)
Zsigmond Quittner (1859 – 1918)
Emil Somló (1877-1939)
Eliel Saarinen (1873 – 1950)
Fyodor Schechtel (1859 – 1926)
Gustave Strauven (1878 – 1919)
Louis Sullivan (1856 – 1924)
Eugène Vallin (1856 – 1922)
Henry Van de Velde (1863 – 1957)
Otto Wagner (1841 – 1918)
William Walcot (1874 – 1943)
Lucien Weissenburger (1860 – 1929)

Maliarstvo, kresba a grafika

Aubrey Beardsley (1872 – 1898)
Ivan Yakovlevich Bilibin (1876 – 1942)
Walter Crane (1845 – 1915)
Jules Cheret (1836 – 1932)
Gustav Klimt (1862 – 1918)
E. M. Lilien (1874 – 1925)
Józef Mehoffer (1869 – 1946)
Alfons Mucha (1860 – 1939) -Grafik
József Rippl-Rónai (1861 – 1927)
Valentin Serov (1865 – 1911)
Konstantin Somov (1869 – 1939)
Henri de Toulouse-Lautrec (1864 – 1901)
Janos Vaszary (1867 – 1939)
Stanisław Wyspiański (1869 – 1907)

Dizajn nábytku

Louis Majorelle (1859 – 1926)

Výroba skla dizajn farebného skla

Auguste Daum (1853 – 1909)
Antonin Daum (1864 – 1930)
Émile Gallé (1846 – 1904)
René Lalique (1860 – 1945)
Louis Comfort Tiffany (1848 – 1933)
Philippe Wolfers (1858 – 1929)

Ďalší dekoratéri

Charles Robert Ashbee (1863 – 1942)
Will H. Bradley (1868 – 1962)
Georges de Feure (1868 – 1928)
Hermann Obrist (1863 – 1927)
Artus Van Briggle (1869 – 1904)
Vilmos Zsolnay (1828 – 1900)

Referencie

Gombrich, E. H.: Příběh umění. Praha: Odeon 1992. ISBN 80-207-0416-7. str. 437 – 507.
Šabouk, Sáva: Encyklopedie světového malířství. Praha: Academia 1975. str. 315.
Wittlich, Petr: Umění a život – doba secese. Praha: Artia 1987. str. 62 – 126.
Pijoan, José: Dějiny umění – 9. Praha: Odeon 1991. ISBN 80-207-0098-6. str. 55 – 96.
Koch, Wilfried: Evropská architektura. Praha, Ikar 1998. ISBN 80-7202-388-8. str. 274.
Moravčíková, Henrieta: Architektúra na Slovensku stručné dejiny. Bratislava, 2005. ISBN 80-8085-079-8. str. 130.

Pozri aj

Iné projekty

Umelecký portál

Commons ponúka multimediálne súbory na tému secesia.