Liberálna demokracia

Liberálna demokracia je politický režim, ktorý vládne na princípoch zastupiteľskej demokracie a liberalizmu . Pre túto formu zriadenia sú charakteristické voľby medzi sebou voľne súťažiacimi politickými subjektmi, deľba moci a rozdelenie právomocí, právny štát, trhová ekonomika so súkromným vlastníctvom a ochrana ľudských a občianskych práv pre všetkých.

Všeobecné voľby sú definujúcou súčasťou súčasnej demokracie (Francúzsko, 2007)

Podobný význam majú pojmy ústavná demokracia (s dôrazom na to, že moc štátu je limitovaná ústavou a zákonom ) a západná demokracia (s odkazom na to, že prevláda v západných krajinách). To však neznamená, že by demokratické štáty museli mať písanú ústavu (nemá ju napr. Veľká Británia) alebo že by museli patriť k západnému kultúrnemu okruhu (nepatrí tam napr. Japonsko).

Liberálna demokracia nie je viazaná na konkrétne štátne zriadenie. Môže byť republika (napr. Francúzsko, Nemecko či Spojené štáty americké ), alebo monarchia (napr. Japonsko, Španielsko, Spojené kráľovstvo alebo Kanada ). Môžu mať rôzne formy vlády. Existujú demokratické prezidentské republiky (napr. Brazília, Mexiko, Spojené štáty ), poloprezidentské republiky (napr. Francúzsko, Taiwan ) alebo parlamentné republiky (napr. Nemecko, India alebo Česko ).

Myšlienka

Liberálna demokracia zásadne presadzuje volebné právo bez ohľadu na rasu, pohlavie či majetok jednotlivca. Predtým bolo v krajinách, ktoré boli považované za liberálne demokracie, volebné právo obmedzenejšie. Existoval aj zákon prikazujúci registráciu voličov pred tým, než pôjdu voliť.

Ústava liberálnodemokratického štátu určuje jeho charakter. Stanovuje dobu vlády zvolených strán, kladie dôraz na ich právomoci, na nezávislé súdnictvo a na kontrolu vládnych zastupiteľstiev. Vládny orgán môže začať činnosť iba v súlade s prijatými písomnými zákonmi a v súlade so schváleným postupom. Veľa demokratických štátov je orientovaných federatívne s cieľom zabrániť zneužívaniu právomocí a rozdeleniu právomocí vlád v danom meste, kraji alebo v národných vládach (napr. Nemecko ).

Občianske práva a slobody

Finský parlament

Aj napriek tomu, že by mali demokratické štáty chrániť práva jednotlivcov, objavujú sa určité obmedzenia konkrétnych slobôd. Rôzne právne obmedzenia, ako sú autorské práva, zákony proti ohováraniu alebo obmedzenie kritiky demokracie a podpory terorizmu, sú často nevyhnutné na zabezpečenie existencie demokracie.

Stále existuje mnoho vlád, ktoré sú ľuďmi považované za demokratické, aj napriek tomu, že potláčajú slobodu prejavu. Tieto obmedzenia slobody sa vyskytujú napríklad vo forme obmedzenia možnosti získať pracovné miesto, zákazu pristúpiť k voľbám alebo ako diskriminácia rasy či náboženstva, ktoré jedinec uznáva.

Niektoré práva, ktoré presadzuje demokracia v danej krajine, môžu byť pre iné demokratické krajiny úplne neznáme. Napríklad zákony Kanady, Indie, Izraela, Mexika a USA zaručujú ochranu pred dvojitým potrestaním za ten istý trestný čin, čo je právo, ktoré ostatné demokratické štáty nezaručujú. Mnoho Američanov pokladá za dôležité právo na vlastníctvo zbrane, zatiaľ čo iné krajiny toto právo nestanovujú.

Predpoklady

Vlády, ktoré sú súčasťou systému, sľubujú ekonomické slobody, vedú k prosperujúcej občianskej spoločnosti a k vytvoreniu významnej strednej triedy. Ide o vlády liberálnych demokracií. V autokratických nedemokratických krajinách, kde chýba veľký počet jedincov, ktorí stoja o demokracii, niekedy stačí málo na demokratický prevrat a zavedenie slobodných volieb. Posun v politickej kultúre a postupné dosiahnutie k vytvoreniu demokratických vlád sú úplne potrebné. Existujú príklady ako v Latinskej Amerike, kde sa podarilo demokraciu udržať len dočasne alebo v obmedzenej dobe až do širších kultúrnych zmien, ktoré ustanovili podmienky, za ktorých je možné, aby tam demokracia rozkvitala.

Jedným z kľúčových bodov demokratickej kultúry je predstava o „ lojálnej opozícii “ . Tento kultúrny posun je však náročný uskutočniť v krajinách, kde došlo k demokratickému prevratu násilnou cestou. Znamená to, že všetky strany odlišného názoru o demokracii budú zdieľať spoločný záväzok k ich základným hodnotám. Politickí konkurenti môžu nesúhlasiť, ale musia rešpektovať jeden druhého a uznávať legitímne a dôležité úlohy, ktorú každý jedinec hrá. Základné pravidlá o spoločnosti musia podporovať toleranciu a zdvorilosť vo verejnej debate. V takejto spoločnosti musí porazená strana vo volebných výsledkoch prijať svoju porážku a pokojne odovzdať moc víťaznej strane. Porazení by mali žiť v uspokojení a s vedomím, že ich život a sloboda nekončia a že sa môžu podieľať na vláde. Nemusia byť lojálni voči politike víťaznej vlády, ale voči základnej legitimite štátu a demokratických procesov.

Kritika liberálnej demokracie

Pojem liberálna demokracia je ťažké definovať vzhľadom na mieru jeho využívania v rôznych kontextoch, najmä je problematické jeho vymedzenie, resp. odlíšenie od klasickej demokracie. Nie je preto jasné, čo presne znamená.

Na začiatku 21. storočia je stále častejšie používanie tohto pojmu určitými záujmovými skupinami.  Kritika preto upozorňuje na uzurpovanie pojmu liberálna demokracia v rámci politického boja, resp. jeho zneužitie a naplnenie obsahom, ktorý nemá s klasickým liberalizmom ani s demokraciou veľa spoločného. 

Liberálne demokratické štáty

Mapa s výsledkami americkou vládou platenou organizaciou Freedom House z roku 2021, ktorá ukazuje „slobodné“ a „neslobodné“ štáty na svete, podľa ktorých definuje úroveň liberálnej demokracie. Niektoré z týchto priezkumov sú ale sporné.

     Slobodné štáty (86)

     Čiastočne slobodné štáty(59)

     Neslobodné štáty (50)

Graf Freedom House ukazujúci počet národov v rôznych kategoriach v období rokov 1973–2013.

     Slobodné štáty

     Čiastočne slobodné štáty

     Neslobodné štáty

Existuje tiež zhoda medzi niekoľkými vedcami a organizáciami (ako napr. už spomínaná Freedom House ), že štáty Európskej únie (okrem Maďarska), Nórsko, Island, Švajčiarsko, Japonsko, Argentína, Brazília, Čile, Južná Kórea, Taiwan, USA, India, Kanada, Izrael, Mexiko, JAR, Austrália a Nový Zéland sú liberálna demokracia, však s Kanadou, ktorá má najväčšiu rozlohu a Indiou, ktorá je svojou demokraciou na svete najľudnatejšia. India sa však v roku 2021 preradila do menej liberálnej kategórie „čiastočne slobodná“.

Freedom House sa domnieva, že mnoho oficiálnych demokratických vlád v Afrike a bývalom Sovietskom zväze je nedemokratických, obvykle preto, že vláda, ktorá je pri moci, má silný vplyv na volebné výsledky. Podľa tohto výkladu sú nedemokratické štáty tie s vládou jednej strany, obvyklé vo východnej Ázii, na Strednom východe a severnej Afrike .

Organizácie ako Freedom House a ďalšie však boli historicky kritizované zo strany osobností ( Noam Chomsky, Edward S. Herman ) i národných vlád za to, že stránia americkým záujmom. To sa podľa kritikov premieta aj do samotnej definície demokracie, s ktorou organizácia pracuje a ktorú priamo stotožňuje s trhovou ekonomikou a ekonomickým liberalizmom, čím neberie ohľad na rôzne ideologické pohľady na demokratické usporiadanie. Podľa štúdie Woutera P. Veenendaala Freedom House „výrazne preceňuje formálne aspekty demokracie namiesto neformálnej analýzy mocenských a vplyvových štruktúr... a mnohokrát tak de facto vedie k odklonu od podstaty demokracie ako systému“.

Druhy systémov

Pomerný × väčšinový volebný systém

Väčšinový volebný systém prideľuje kreslá v závislosti od regionálnej väčšiny. Víťazný kandidát či politická strana obsadzuje kreslo, ktoré predstavuje daný región. Existujú aj iné demokratické volebné systémy, ako sú napríklad rôzne formy pomerného zastúpenia, ktoré prideľuje kreslo podľa podielu jednotlivých hlasov, ktoré strana dostala celoštátne alebo v určitom regióne.

Prezidentský × parlamentný systém

Prezidentský systém je systém republiky, v ktorej hlava vlády (prezident) vedie výkonnú moc a tá je oddelená od zákonodarnej moci (pozri deľba moci ), hlava vlády je priamo volená a nie je zodpovedná parlamentu . Parlamentný systém sa vyznačuje výkonom vlády, ktorá je závislá na priamej alebo nepriamej podpore parlamentu, väčšinou vyjadrením dôvery. Legislatíva tak má legitimitu odvodenú od občanov, zatiaľ čo vláda získava legitimitu nepriamo od parlamentu.