Husrav II.

Husrav II.
perzský veľkokráľ
Husrav II. vyobrazený na minci
Panovanie
Dynastia	Sásánovci
Predchodca	Hormizd IV.
Nástupca	Báhrám Čóvén, Kavád II.
Biografické údaje
Narodenie	asi 570
Úmrtie	február 628
Rodina
Manželka	Mária, Širin
Potomstvo	Kavád II., Bórán, Farrukhzad, Husrav V.
Otec	Hormizd IV.
Odkazy
	Husrav II. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Husrav II. (gr. Chosroés, * asi 570  – † február 628), známy ako Husrav Pervez („Víťaz“; po novoperzsky Parvíz پرویز), bol perzský veľkokráľ z dynastie Sásánovcov panujúcej v rokoch 590/591 – 628. Za jeho vlády dosiahla Perzská ríša zenit moci (ovládla na čas dokonca Sýriu, Egypt a veľkú časť Malej Ázie), stálymi vojnami ju však kráľ veľmi vyčerpal a pripravil tak cestu k jej pádu v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 7. storočia.

Husrav II. sa dostal na trón po zosadení svojho otca Hormizda IV. roku (590), na ktorom mal zrejme priamu účasť, aj keď hlavné úlohy pripadli jeho strýkom Vistámovi a Vindóému. Jeho pozícia nebola vtedy vôbec pevná, po krátkej vláde bol sám zvrhnutý vojvodcom Bahrámom Čóvénom a musel utiecť do Byzancie, kde mu cisár Maurikios I. poskytol azyl. S jeho pomocou dobyl trón roku 591 naspäť, tentoraz definitívne.

Cenou za podporu bolo uzavretie mierovej dohody medzi Byzanciou a Perziou, v ktorej Husrav rezignoval na niektoré sporné oblasti v Mezopotámii, Arménsku a Gruzínsku. Vzťahy medzi oboma panovníkmi sa v najbližších rokoch vyvíjali priaznivo, čo podľa byzantských prameňov umocňovala aj formálna adopcia perzského kráľa cisárom.^[1] Vnútropoliticky vystúpil Husrav proti obom svojim strýkom, možným konkurentom v boji o moc, z ktorých Vindóého sa mu podarilo odstrániť. Vistám, vtedajší správca Chorasánu, sa pod tlakom uchýlil k vzbure a niekoľko rokov vládol na východe ríše úplne nezávisle (razil aj vlastné mince). Až okolo roku 600 bol aj on zavraždený.^[2]

Z náboženského hľadiska sa správal Husrav zmierlivo voči kresťanom, ešte v 5. storočí často prenasledovaným, čo mu vynieslo nemilosť u zarathuštrovského kňazstva. Kresťanskú vieru vyznávali ako jeho obľúbené manželky, byzantská princezná Mária a Arménka menom Širin (jej syna Mardánšáha chcel vraj dokonca vymenovať následníkom), tak aj správca financií Jazdín a mnohí ďalší činitelia. Zdá sa, že kráľ pod rôznymi vplyvmi osciloval medzi podporou monofyzitizmu a nestoriánstva, hoci inak zostával verný tradičnému zarathuštrizmu. Husrav sa preslávil ako podporovateľ umenia a hudby, labužník aj zberateľ umeleckých predmetov a kuriozít, medzi ktorými boli aj mechanické prístroje vrátane orloja. Na jeho dvore pôsobil legendárny minstrel Bárbad. Husravova vášnivá láska k arménskej princeznej Širin inšpirovala rady umelcov a básnikov, vrátane Firdaúsího a Nizámího, ale aj hudobných skladateľov a maliarov perzských miniatúr.

Zvrhnutie a poprava cisára Maurikia roku 602 v Konštantínopole ukončila desaťročia mieru medzi perzskou a byzantskou ríšou. Voči novému cisárovi Fókovi vystupoval Husrav ako Maurikiov pomstiteľ a podľa jedného prameňa vraj nosil istú dobu aj smútočné šaty a verejne svojho dobrodinca oplakával. Ihneď tiež začal vojenské operácie, v prvej fáze zameranej hlavne proti Mezopotámii. Do roku 605 dobyl byzantské pohraničné mestá Edessa, Amidu, Mardin a Aleppo (Berroiu), o ktoré sa zvádzali boje už od 3. storočia.

Zhruba v tom istom čase pripojil kráľ tesnejšie k svojej ríši vazalský lachmovský štát a jeho vládcu An-Nu'mána III. dal usmrtiť. Do oblasti, ktorá doteraz tvorila nárazníkové pásmo pri hraniciach Mezopotámie (predovšetkým voči kočovným arabským kmeňom), bol dosadený sásánovský miestodržiteľ. V roku 604 došlo pri Dhu Káru k prvému meraniu síl medzi Peržanmi a Arabmi, ktoré skončilo perzskou porážkou. Arabi si z neho odniesli ponaučenie, že s Peržanmi je možné nielen bojovať, ale aj nad nimi zvíťaziť, z perzského hľadiska išlo zatiaľ len o epizódu.

V októbri 610 bol v byzantskej ríši zosadený cisár Fókas, a hoci jeho nástupca Herakleios ponúkol Husravovi mier, vojna pokračovala s ešte väčšou prudkosťou než doteraz. V krátkej dobe padla do sásánovských rúk Antiochia nad Orontom, Damask a Tarsos a roku 614 po trojtýždňovom obliehaní dokonca aj Jeruzalem, odkiaľ Peržania odvliekli kríž, na ktorom bol údajne ukrižovaný Ježiš Kristus. Tisíce kresťanov počas bojov zahynulo, korisť z dobytých miest bola nesmierna.

Pre Byzanciu nastalo jedno z najhorších období v jej dlhých dejinách. Husravovi vojvodcovia Sahin a Šahrvaráz obsadili roku 619 Egypt a ich oddiely postupovali hornatou Malou Áziou smerom ku Konštantínopolu. Bola tu zreteľná tendencia pripojiť okupované provincie natrvalo k sásánovskej ríši. Cisár Herakleios síce usilovne vykonával reformy a konsolidoval vojsko, ale až roku 622 mohol začať s pomalou protiofenzívou proti unavenému protivníkovi. Ten v medziobdobí vyplienil prinajmenšom tretinu teritória ríše, bez toho, aby utrpel výraznejšie straty. V roku 626 v spojení s Avarmi obliehal nakrátko samotný Konštantínopol.

V čase zahraničnopolitických úspechov sa Husravov dvor skvel dosiaľ nebývalým leskom. Kráľ podporoval umenie a vedy a prezentoval sa ako pán sveta. Avšak ani obrovské príjmy z dobre organizovaného daňového systému a prostriedky odvádzané novo ovládnutým krajom nestačili na financovanie nákladnej vlečúcej sa vojny, ktorej koniec bol v nedohľadne. Byzancia, ktorá bojovala o svoje bytie a nebytie, sa postupne spamätala a Husrav sa počas krátkej doby dostal do úzkych. Po niekoľkých menej významných porážkach bol v decembri 627 úplne rozdrvený v bitke pri Ninive, ktorá zvrátila všetko, čo na poli vojnovom do polovice dvadsiatych rokov získal.

Následné sprisahanie predných hodnostárov ríše, v ktorom figuroval aj Husravov syn Šéróé, nečakane ľahko ukončilo panovanie mocného kráľa. Šéróé sa ako Kavád II. stal novým vladárom, zatiaľ čo Husrav bol pár dní po svojom zvrhnutí v zinscenovanom súdnom procese odsúdený a vo väzení zavraždený. Údajne ho sťal jeden z dvoranov menom Mihr Hormizd, ktorého otca o niekoľko rokov skôr Husrav nechal z malicherného dôvodu zmrzačiť. Kavád II. otca verejne oplakával a usporiadal mu veľkolepé pohrebné obrady, zatiaľ čo Mihr Hormizd bol popravený. Potom Kavád II. uzavrel s Byzanciou mier.

Hoci Husravovo panovanie skončilo katastrofou a oslabená monarchia už o niekoľko rokov podľahla moslimskej expanzii z Arábie, bola postava kráľa v perzskom prostredí populárna po celý stredovek. Početní básnici mu venovali svoje epické diela a skladby, pričom najznámejšie je zrejme Nizámího dielo Chosrau a Širin (o Husravovej láske ku kresťanskému dievčaťu). Pramene väčšinou zdôrazňujú kráľove despotické sklony, aj keď napríklad Tabara vyzdvihuje aj pozitívne stránky jeho osobnosti. Počas európskej renesancie sa tematika Husravovho boja s cisárom Heracliom dostala do západného umenia, ako o tom svedčia fresky Piera della Francesca v Arezze.

1. ↑ Theofylaktos Simokattes 5, 3, 11.
2. ↑ Podľa mincí, razených v meste Rajj, vládol Vistám prinajmenšom sedem rokov. Pozri R. Göbl, Sasanidische Numismatik, Braunschweig 1968, s. 53, 100.

• KLÍMA, Otakar. Sláva a pád starého Íránu. Praha : Orbis, 1977. S. 252.
• SCHIPPMANN, Klaus. Grundzüge der Geschichte des sasanidischen Reiches. Darmstadt : Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1990. ISBN 3-534-07826-8. S. 155.
• BAHNÍK, Václav. Na přelomu věků. Praha : Odeon, 1986. S. 272.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Husrav II. na českej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Husrav II.

• Husravova biografia